|
Čo si mám obliecť? Rozmýšľala som deň pred tým, ako som sa chystala na Corcovado, kde som ho mala uvidieť z blízka. Ako na rande. Ten deň som sa zobudila o 6 ráno. Už som nevedela spať. Neviem, či to bolo jetlagom, či tým, čo ma ten deň čakalo. Ešte bola tma, Rio sa pomaly zobúdzalo do bežného dňa, no pre mňa to bol deň výnimočný.
V penzióne, v ktorom som bola ubytovaná, mi chlapík z obsluhy odporučil vybrať sa na Corcovado skôr, z rána, ešte pred najväčším návalom turistov, ktorých tam vozia autokarmi. Autom z penziónu som to mala na skok a tak pred 7 ráno som už bola na mieste. Až tam som zistila, že priskoro, pokladne otvárajú o ôsmej.
Získala som tak hodinu na pozorovanie, ako sa Rio de Janeiro zobúdza zo spánku. Ako sa dvíha hmla, do ktorej bolo zahalené, ako slnečné lúče šteklia obrovské jazero uprostred mesta, ako sa ulice zaplňujú autami. Na stretnutie s ním som čakala na pristávacej ploche pre vrtuľníky, odkiaľ by som ho za dobrého počasia dobre videla. Hmla ustúpila len na chvíľu a zase ho zahalila.
Ach, ta zimná hmla, moja nepriateľka! Ale čo by som chcela, veď júl je tu zimný mesiac. S neistotou som sa odviezla pred pokladne, no v kútiku duše som dúfala, že sa mi stretnutie s ním podarí.
Pred 8 hodinou sa parkoviska začali plniť a pred pokladňami sídliacimi v ošumelej budove, ktorej najlepšie roky má dávno za sebou, rástla rada ľudí hovoriacich vo všetkých jazykoch sveta. Ešte som si prečítala, že priepustnosť za hodinu je maximálne 600 ľudí, čiže za jeden deň to miesto môže navštíviť 6 tisíc turistov. Aha, dobre že som tu tak skoro ráno a čakám v rade len chvíľu, dve.
Hore turistov odvážajú mikrobusmi. Kým som sa k nemu dostala, prešla som niekoľkými kontrolami lístkov. A potom už len šup, šup na pohyblivé schody. Tie ma odviezli do raja, kde stál on v celej svojej kráse. S otvoreným naručím, ako keby čakal na mňa.
Osvetlený ranným slnkom. Žiadna hmla. To „rande“ nám „kazili“ len iní turisti, ktorých tu bolo stále viac a viac. Každý s nim chcel mať fotku. Najlepšie, aby v zábere nebol nikto iný.
No takmer každý sa s ním fotil s rozprestretými rukami. Pohľad na každú chvíľu otvárajúce sa naručia bol dojímavý (pozri video).
Vôbec nevyzerá na svoje roky: socha Ježiša bola postavená v roku 1931. Kritizovali ju, že je k najchudobnejším štvrtiam v Rio otočená chrbtom. No jednoznačne je najväčším a najvyšším symbolom mesta. Má 30 metrov, podstavec pod ňou meria 7 metrov a umiestnená je na 710 metrov vysokom pahorku. Neviem, prečo som si myslela, že je situovaná v blízkosti oceánu. Možno preto, že fotky robené z vrtuľníka alebo dronov ukazujú Ježiša pozerajúceho sa na oceán, ktorý je ale predsa trocha ďalej od kopca.
Ozaj: vrtuľník! K soche sa dá dostať aj vrtuľníkom. Stojí to, bagateľ, od 600 reálov za osobu, čiže v prepočte cca 180 eur.
Klasická návšteva, čiže taká, ktorú som absolvovala ja, stojí okolo 40 reálov, čiže 13 eur. Ale stoji to za to, obzvlášť, keď sa počasie podarí. Najlepšie zrána a to nielen kvôli menšiemu počtu turistov na svitaní, ale kvôli slnku, ktoré do obeda fantasticky osvetľuje sochu.
Moja návšteva pri Ježišovi sa končí. Ešte nazriem do malej kaplnky, ktorá sa nachádza v rámci sochy, do ktorej sa vchádza odzadu.
Potom, zdola, z mesta, už každý pohľad na neho prináša iné emócie – veď som bola v jeho blízkosti, tak viem, aký je. Rande v Rio de Janeiro sa vydarilo.
Foto - TASR
Prečítajte si aj Užite si Rio de Janeiro – cez ženy
