Nedávno sme boli s mojou dcérou, mamou a manželom v Nazarete. Ako správni turisti sme sa zastavili v jednej z mnohých reštaurácií, čo tam ponúkajú tradičné arabské pochúťky. Jedlo bola jedna báseň, reštaurácia bola na peknom mieste, blízko Baziliky zvestovania a trhu.

Čašníci okolo nás poletovali ako škorce okolo viniča. Taniere sa mihali, poháre dolievali. Všetko doprevádzali otázky aké je jedlo, či je na stole všetko, či ešte treba pridať servítky. Balzam na dušu.

 

Ale keďže nič nie je také, ako sa zdá, ani toto nebolo bezchybné. Hoci sme pri našom stole sedeli tri ženy troch generácií a boli nielen v "protokolárnej" väčšine, čašníci sa ani raz so svojimi otázkami neobrátili na nás. Môjho muža oslovovali zdrobnelinkami, pýtali sa ho, aké jedlo nám ešte majú priniesť. Nás zdvorilo ignorovali. 

Potom sme požiadali účet. Platila som ja, vydali ale môjmu mužovi. Zvyšky, čo sme si nechali zabaliť, však  položili ku mne. Akože ja mám byť tá, kto ich ponesie domov. Keď sme odchádzali, čašník nás zdravil: ďakujeme za návštevu pane.

Moja osemročná dcéra to už nevydržala a pripomenula mu, že nás, dievčatá zabudol pozdraviť. Chlapík sa zasmial a povedal, že u nich je to tak.

Dieťa sa zamyslelo a povedalo: no tak to žijete vo veľmi smutnom svete. Dievčatá sú kvety a treba sa k nim tak správať. Čašníka tá debata asi začala baviť a odpovedal, že oni si svoje kvety chránia doma.

Hnala som ju preč, lebo som cítila ako hustne nesúhlas okolosediacich s tým, ako sme vychovali naše dieťa. A pošepkala som jej, že kvety držané doma strašne rýchlo zvädnú.