Ema k nám pricestovala na návštevu s mladším synom. Staršieho nemohla zobrať so sebou, lebo je už školopovinný, a tak zostal doma s otcom. Pred odchodom Ema pripravila všetko, čo mohla: urobila veľký nákup, navarila jedlo na prvé dva dni jej neprítomnosti, zvyšok bol pripravený v mrazničke. Oblečenie vyprala, vyžehlila a poukladala do skriniek. Prichystala aj elegantné oblečenie, keďže práve tento týždeň mal syn s triedou navštíviť divadlo. Plus tak, ako každý týždeň, tašku so športovým oblečením na futbalový výcvik.

Okrem toho pred odchodom, musela samozrejme pobaliť seba a mladšieho syna.

Čo sa týka jej pracovných záležitostí, tak aj tie musela pripraviť pre pracovníčku, ktorá jej pomáha v malom biznise.

Ešte posledné nákupy pred odchodom a bolo to! Do vlaku nastúpila veľmi unavená, ale vedela, že čaká ju odmena v podobe atraktivít, ktoré sme pre návštevu pripravili a že bude žiť týždeň iným tempom.

A tak aj bolo, aj keď... Jej biznis predsa len pár telefonátov vyžadoval a stál ju trocha stresu, ale našťastie riadenie na diaľku zvládla bravúrne.

Počas týždňa kontrolovala aj žiacku knižku syna na internete a tam zbadala odkaz od učiteľky, aby sa rodičia doma porozprávali so synom ohľadne správania v divadle. Manžela skontrolovať knižku nenapadlo, tak mu telefonovala a upozornila ho na odkaz.

Ešte počas pobytu u nás sa dozvedela, že jej manžel má jeden večer dôležité pracovné stretnutie a volal jej, aby sa poradil, kto by sa mohol v čase jeho neprítomnosti o syna postarať. Vlastne to bola taká nevyjadrená požiadavka, aby opatrovateľku na piatkový večer vybavila ona.

Keď sa pobyt Emy končil bavili sme sa o tom, koľko povinností musí zvládať a že možno teraz jej manžel konečne pochopí, koľko má na starosti ona a ako všetko logisticky zvláda, ako vie pendlovať medzi firmou, domácnosťou, výchovou detí, ich krúžkami.

„Aspoň si to vychutná na vlastnej koži,“ hovorila po každom telefonáte od manžela, ktorý sa sťažoval, aký je unavený, ako rýchlo sa mu končí deň a že dokolečka to isté: práca, cesta do školy za synom, poobedné krúžky, domáce úlohy, večera, kúpanie a spánok. „To je veľmi monotónne, som tým už unavený, nič zo života človek nemá, ani chvíľu pre seba, už sa teším, keď sa konečne vrátite domov,“ fňukal. A to mal na starosti len jedno dieťa! Ema sa cítila, ako keby konečne vyhrala. Bez slov mohla manželovi ukázať, aká je jej práca vzácna, konečne už vie aj on, že riadenie firmy a domácnosti je veľkou výzvou, ktorú ona zvláda! On to doposiaľ nevedel oceniť.

„Vieš, to je veľmi náročné,“ sťažoval sa manžel. Aha, už to konečne príde, hovorila si v myšlienkach Ema – tie slová, na ktoré čakala: ďakujem, obdivujem, klobúk dole.... „Vieš, to je veľmi náročné a ani neviem, ako to ženy zvládajú...“ počula v telefóne. Už jej rástli krídla, už vedela, že sa s radosťou vráti domov a bude naďalej makať na ich spoločnej rodine, domácnosti, výzvach. Predsa, keď sa stretáva s pochopením, tak prečo nie? Pre také chvíle sa oplatí žiť! Konečne si zaslúžila obdiv a poďakovanie za každodennú prácu. To si myslela do chvíle až kým manžel nedokončil vetu: „...a ani neviem, ako to zvládajú ženy, ktoré nemajú mužov, ako napríklad mama Jakubka,“ priklincoval muž.

Prečo ľudia šetria pochvalou? Ako v takej situácii reagovať, keď sa napracujete a normálne by bolo, keby okolie vašu prácu ocenilo. Prekvapenie je tak silné, že človeku odoberá reč.  Určite to poznáte aj vy.  „Videla som ťa v televízii!“ počula som pred rokmi od tety - maminej sestry a čakala som, že moje vystúpenie pochváli. „Fantastická je tá moderátorka, čo s tebou viedla rozhovor, však?“ začala teta ospevovať pracovníčku televízie, o mne ani slovo. Podobne tomu bolo, keď som v Bratislave organizovala veľkolepé kultúrne podujatie. Ďalší deň na miesto poďakovania dozvedela som sa, čo sa mi nepodarilo.

Kto vie, prečo ľudia pochvalami šetria? Lebo sú slepí na iných? Obávajú sa, že pochvalou zatienia seba? Alebo sú nervózni, že ten úspech nepatrí im? Škoda, že niektorí nedokážu zo seba dostať: „klobúk dole!“ Alebo aspoň jeden jediný výkrik: „wow!“? Určite by pomohol aspoň na chvíľu vzlietnuť unaveným prácou. A dal sily do ďalšieho boja.