Mám kamošku, má 62 rokov a nenechá si ujsť takmer žiadny hokejbalový zápas. Ba čo viac! Ona si nenechá ujsť ani príležitosť hokejbal si zahrať. V cudzine na majstrovstvách! A verte, že hrala o dušu. Rovnako o dušu si dokáže hocikedy aj zatancovať.

Druhá, ktorá sa tiež blíži k šesťdesiatke, má diár plný na prasknutie. A nie je to preto, že by sa jej kopili termíny u ortopéda či diabetológa. Keď sa s ňou chcem stretnúť, musím jej zavolať aspoň dva týždne vopred. Ak nedvíha, viem, že buď pláva v jazere (áno, aj v zime), alebo sa práve vybrala na bicykli na obed či dezert z Bratislavy kamsi na vidiek – najčastejšie maďarský či rakúsky. A keď je pekne, hocikedy zbehne na turistiku do Tatier.

Nedávno som tiež stretla v autobuse tri dámy. Bolo neskoro večer, z ich rozhovoru som vytušila, že idú z divadla. Perfektne nahodené, kompletný mejkap, nechýbali červené rúže a dokonalé nechty. Celou cestou sa dohadovali, kedy sa zase stretnú.

Vyzeralo to asi takto: „Zajtra nemôžem, mám jogu a predtým chcem zájsť do knižnice...“ povedala prvá. Druhá na to: „Ja som zajtra voľná, len večer idem do kina. Ale v stredu mám poobede angličtinu a potom idem na koncert. Vo štvrtok mám už dohodnutú celodennú turistiku s Jankom.“ No a tretia už len dodala: „Ja mám v utorok a v štvrtok klavír, to viete. V túto stredu idem na výstavu do Viedne.“

Ani jednu z nich by som sa neodvážila osloviť babička či starenka. Ani by mi to len nenapadlo! A keby predsa, možno by som schytala aj jednu po papuli. A oprávnene.

O to viac ma zaráža, že médiá ženy nad 50 rokov titulujú presne takto. Nedávno som si na wau.joj.sk prečítala titulok: „Babička si hľadá mladé mäsko! Nechce partnera, ktorý sa sťažuje len na bolesti a berie prášky“. A v texte čítam, že 55-ročná Eva si hľadá mladšieho muža... Televízia Markíza je tiež plná správ o babičkách a starenkách. Ups! Vážne mienime v novinách, televízii a rozhlase nazývať 55- či 60-ročné ženy babičkami?

No zbohom! Už sa teším, ako si raz prečítam titulok: Babička Merkelová  sa stretla s dedom Obamom. (Ona má UŽ 61 a on 54). Alebo sa dozviem, že starček Coelho  (predstavte si, že ešte ako 67-ročný udrží v ruke pero a dokonca dokáže ťukať aj na klávesnici počítača!) vydal ďalšiu famóznu knihu. A čo tak správička, že Nobelovu cenu za medicínu získali dvaja deduškovia a jedna babička vo veku 51 až 75 rokov (áno, mám na mysli Brita Johna O’Keefe a nórskych manželov Moserovcov).

Neprekvapuje ma, keď si 10-ročné dieťa myslí, že jeho 45-ročná učiteľka je starenka nad hrobom. Úbohá chuderka, ktorá má zo života akurát tak veľké prd. Cez deň len povinnosti, večerné čumenie do telky a návštevy lekárov. Ale od novinárov by som očakávala predsa len iný pohľad na ľudí. O to viac, že väčšinu z nich na mediálnych fakultách predsa nevyučovali žiadni tridsiatnici. 

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)