Aká bola vaša cesta k bojovému umeniu a ako vám vôbec napadlo spojiť zručnosti z bojového umenia s osobným rozvojom, obchodným svetom a s každodenným životom?

“K bojovým športom som sa dostal ako chlapec. Od pätnástich som trénoval karate, potom som sa venoval boxu. Po čase som však začal vnímať, že tieto športy sa zameriavajú iba na fyzickú rovinu. Až keď som študoval na vysokej škole, dostal som sa k čínskemu bojovému umeniu WingTsun, ktoré sa snaží o rovnováhu fyzického tela aj ducha. Venujem sa mu 25 rokov a za ten čas som si s ním prešiel rôzne štádiá života – štúdium na vysokej škole, prácu, súkromné podnikanie. Osemnásť rokov som pracoval v obchode, vo veľkých nadnárodných korporáciách, prešiel som od klasických obchodných pozícií až po top manažment, a časom som si uvedomil, že stratégie a taktiky, ktoré využívam v bojovom umení, sa dajú efektívne využívať aj v obchode, v komunikácii i súkromnom živote, všade. Preto som sa začal venovať vzdelávaniu a vytvoril som originálny koncept vzdelávania, kde som skĺbil moderné manažérske nástroje riadenia s východnou filozofiou.”

René Barvirčák.  Foto - archív RB

Čím je bojové umenie WingTsun pre vás také zaujímavé?

“WingTsun je jedným zo štýlov kung fu. Pre mňa je zaujímavý aj tým, že ho vyvinula žena, mníška, takže pracuje na iných princípoch ako tvrdé bojové štýly, pretože ženy využívajú v živote, v komunikácii, aj v boji iné stratégie a iné taktiky ako muži. Sila tam nehrá takú úlohu, dôležitá je uvoľnenosť a spôsob, ako využiť súperovu silu vo svoj prospech. V živote sa v podstate hýbeme medzi dvomi extrémami – maximálne uvoľnenie alebo maximálna sila. Mužský štýl boja aj komunikácie je silový: to chcem, to potrebujem, sprav to, žiadne kompromisy... Ženy využívajú iné stratégie: flexibilitu, uvoľnenosť, nechať partnera v komunikácii, nech si povie to svoje, zostať v kontakte, ale pri tom dosiahnuť cieľ, ktorý potrebujem. Mňa WingTsun učí uvoľnenosti, pričom zmyslom života je nájsť rovnováhu – rovnováhu v sile a v uvoľnenosti, jin a jang, v mužskom a ženskom princípe. Nie vždy je ľahké nájsť v komunikácii uvoľnenie a prijať partnera s porozumením, ale zároveň jasne vytýčiť hranice, keď cítim, že by mohli byť prekročené. “

Ilustračné foto - pixabay.com

Ženy manažérky by sa nemali vzdávať svojej ženskosti 

Ženy však často majú pocit, že sa so ženskými princípmi komunikácie veľmi nepresadia. Aj preto, keď sa dostanú do vyšších manažérskych pozícií, automaticky prechádzajú na mužské taktiky a mužskú energiu, stanú sa tvrdými, silovými. Nie je to škoda?

“Dôležitá je rovnováha. A je dobré vedieť používať ženský aj mužský princíp komunikácie, pretože každá situácia vyžaduje niečo iné. Mali by sme vedieť používať uvoľnenosť aj silu. Napríklad pri strategických plánovaniach je potrebný mužský princíp, určitá racionálna postupnosť krokov. Na druhej strane sú situácie, keď aj v top manažmente potrebujete empatiu, porozumenie, intuíciu. Ja som si to najviac uvedomil, keď som začal študovať koncept emocionálnej inteligencie, v ktorom ide o nájdenie rovnováhy medzi myslením a emóciami. Štúdie ukazujú, že ľudia, ktorí v tomto nájdu  rovnováhu, sú úspešní nielen v práci, ale nájdu šťastie aj v osobnom živote. Sú situácie, keď to silou nejde a potrebujeme hľadať iné cesty, potrebujeme zvládnuť emócie a pracovať s emóciami kolegov, podriadených či partnera, ale sú tiež situácie, keď je potrebné jasne a tvrdo vytýčiť hranice a strážiť si ich. Bola by veľká škoda, ak by žena vôbec nevyužívala svoju jinovú energiu, teda ženskosť. Ženy manažérky možno skĺznu do roviny mužskosti a tvrdosti, ale podľa mňa vnútorne cítia, že to nie je dobré. Potom je otázne, aby sa každý spýtal sám seba, či mám dobrý pocit z toho, čo robím – aj keď je to možno efektívne – či som to ešte naozaj ja?”

 

Podľa vás sa princípy bojového umenia dajú využiť aj v komunikácii. Ako?

“Komunikáciu rozdeľujem do dvoch hlavných rovín -  ak máme vo dvojici nejaký problém, dôležité je uvedomiť si, či ten problém mám ja, alebo ho má ten druhý. Ak mám problém ja, lebo mi niečo na niekom vadí, tak najefektívnejší komunikačný štýl je konfrontácia. Konfrontácia v dobrom. To znamená, že ja som ten, kto potrebuje otvoriť diskusiu a povedať napríklad kolegovi: Chodíš do práce neskoro... Ku konfrontácii človek potrebuje odvahu a silu, aby riešil niečo nevypovedané medzi kolegami, manželmi, rodičmi a deťmi a podobne. Skrátka, keď my cítime, že máme problém, tak konfrontujeme. Ak má problém druhý človek a chce ho s nami riešiť,  tam je z našej strany dôležitý iný prístup – empatia. Dáme najavo, že chápeme, že mu na nás niečo prekáža a poďme sa spolu pozrieť na to, čo sa s tým dá robiť.”

René Barvirčák (vľavo).  Foto - archív RB 

Boj sa vyhráva v hlave

Je známe, že bojové umenie nás môže naučiť aj zvládať stres. Ako si poradiť so stresom v bežných životných situáciách?

“Pri strese sa v tele uvoľňujú hormóny, ktoré spôsobia stav vysokého nabudenia a my zrazu nie sme uvoľnení. Stres je totiž príprava na akciu, mobilizuje všetky energetické rezervy a dáva signál: idem do boja alebo utečiem. V komunikácii si predstavte situáciu, keď vám nadriadený povie, že niečo ste spravili zle. Rozvinie sa u vás stresová reakcia a buď začnete bojovať a obhajovať sa, alebo beriete všetku vinu na seba a stiahnete sa do pozície obete. V bojových umeniach je práca s emóciami a so stresom absolútny základ. Boj, a to dokazujú aj mnohé štúdie, sa vyhráva nie na fyzickej úrovni, ale najmä na mentálnej. Keď sa postavíte pred niekoho, kto vás ohrozuje, tam prebehne také množstvo informácií na mimofyzickej úrovni, že už je jasné, kto vyhrá a kto prehrá. Vaše nasadenie, postavenie, výraz tváre, pohľad z očí do očí, či je tam tieň strachu, alebo či ozaj veríte, že to vyhráte, to je to, čo rozhoduje. A keď začnete bojovať, všetky emócie už musia byť vysporiadané. Počas boja nie je čas na to, aby človek rozmýšľal a spracovával strach alebo nervozitu, vtedy už musíte byť uvoľnení, plne prítomní, s plným nasadením. A v komunikácii je to to isté.”

 

Čo to znamená?

“Keď komunikujete s nadriadeným, s partnerom alebo s deťmi o nejakých nepríjemných veciach, svoje emócie už musíte mať spracované. A na spracovanie emócií môžete použiť rovnaké techniky, aké používame v bojových umeniach. Napríklad, keď cítite v komunikácii napätie alebo nervozitu, niekto vo vás vzbudzuje negatívne emócie a pocit frustrácie, najjednoduchšia stratégia, ktorú môžete ihneď použiť, je dýchanie. Stačí sa párkrát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, hneď sa upokojíte, ste uvoľnení a zrazu reagujete inak. Nie ste tvrdí ani napätí, takže nevyvraciate kritiku kritikou, ani sa neobhajujete silou, ale dokážete konštruktívne povedať: Áno, v tomto som spravil chybu, nie som dokonalý, poďme tú situáciu riešiť... Práca s emóciami je jednoduchá. Základ je, aby si ich človek uvedomil a nahlas ich pomenoval. Som frustrovaný, nahnevaný, sklamaný? Keď si emóciu pomenujem, dostávam ju do vedomia, sústredím sa na dych a v tele cítim uvoľnenie.”  

 

Nepotláčajte emócie 

Od detstva sa však učíme emócie skôr potláčať. Plakať na verejnosti, ukazovať smútok či hnev sa považuje za nevhodné.

“Potláčanie emócií znamená, že danú emóciu zatlačím z vedomia do podvedomia, niekde hlboko, kde si ju neuvedomujem, ale to neznamená, že ju mám vyriešenú. Ona skryte pôsobí ďalej. A potom sa čudujeme, že sa nám v živote stále dejú tie isté veci - niekoľkokrát zmením prácu, stále mám však nadriadeného, ktorý sa na mne vozí, mením partnerov... Podvedomie má neuveriteľnú silu. Kým vo vedomí naraz prebieha 40 – 50 myšlienkových procesov,  v podvedomí je ich 2- až 3-tisíc.”

 

Niekedy však naozaj nie je žiaduce, aby sme sa na verejnosti rozplakali alebo aby sme „vypenili“. Môžeme emóciu potlačiť len na chvíľu a potom večer sa k nej vrátiť, vytiahnuť ju z podvedomia a pracovať s ňou? Je to to isté, ako keď ju spracujem hneď?

“Som presvedčený, že áno a trendy tomu tiež nasvedčujú. Je veľa terapeutických metód, ktorými sa vraciame naspäť do prežitých emócií, do situácií, ktoré súvisia s emóciami, pomenujeme si ich, dokonca si znova prežijeme tú emóciu, vytiahneme na svetlo staré zážitky, tým je emócia prijatá a už nepôsobí skryte ďalej. Známa je aj regresná terapia a ďalšie postupy, kedy sa hľadajú skryté emočné zážitky až do čias, keď sme boli ešte len v prenatálnom vývoji. Tieto veci fungujú. Niekedy je naozaj efektívnejšie v danej situácii  emócie pustiť z hlavy, ale potom sa k nim treba vrátiť. Keď si ich uvedomím a pomenujem, je to dobré. Treba vedieť, že emócie mali v evolúcii pre nás obrovský význam. Z anatomického hľadiska máme časť mozgu, ktorá sa nazýva cicavčí mozog alebo lymbický systém, a je zodpovedná za emócie, pričom umožňovala živočíchom prežiť. Nemali rozum, ale museli vedieť, kedy sú ohrození, kedy bojovať, kedy utiecť, kedy sa rozmnožovať. Napríklad hnev je emócia, ktorá slúžila, aby sme sa vedeli brániť v ohrození. Strach nám slúžil na útek, mobilizoval telo. A radosť slúžila na rozmnožovanie. Evolúcia počítala aj s emóciami, aby sme sa vyvíjali ďalej.”

Ilustračné foto - pixabay.com

Prečo víťazi dvíhajú ruky hore 

V bojových umeniach je správny dôležitý postoj. Je dôležitý aj v komunikácii?

“Prepojenie medzi našimi emóciami a telom je obojsmerné. Keď sa pozrieme na človeka, vieme odhadnúť, či je smutný, frustrovaný, depresívny, alebo či je plný energie, má odvahu a ide za svojím cieľom. Emócia nás tlačí dole, no keď vyrolujeme telo, nadýchneme sa, zrazu cítime energiu, zjasní sa nám pohľad, prestanú sa nám potiť ruky. Možno si to skúsiť pri stretnutiach, keď cítime napätie. Náš prejav je hneď iný. A dôležité je, že ten druhý človek to cíti. Zrazu má pred sebou niekoho, s kým komunikuje inak. Vždy hovorím, že je dôležité, aby komunikácia prebehla hrdo a s úctou. Hrdo k sebe a s úctou aj k tomu druhému. Existuje veľmi zaujímavá štúdia, ktorú robila americká sociálna psychologička Amy Cuddy. Testovala ľudí v rôznych silových, teda v typických víťazných pozíciách – ruky založené za hlavou, zdvihnuté ruky víťaza, ruky v bok... a zistila, že keď človek zotrvá len 2 minúty v takejto pozícii, v tele sa zvyšuje testosterón, čo je hormón odvahy a akcie. Naopak, v slabých pozíciách - hlava v dlaniach, na kolenách a podobne, došlo k zvýšenej produkcii stresového hormónu kortizolu. To znamená, že myseľ sa nastavila podľa tela. Táto stratégia  sa už stáročia využíva aj vo východných cvičeniach, či je to taichi, joga alebo chikung, v ktorých sú pozície stimulujúce telo k produkcii testosterónu. Čiže keď poznám pozície, ktoré mi dodajú odvahu a silu a trénujem si ich pred dôležitým pracovným stretnutím, môže ma to posilniť.“

 

Predstavte si, že príde za vami niekto, komu sa nedarí, cíti sa frustrovaný, stále sa mu opakujú tie isté situácie, a máte mu dať nejakú jednoduchú radu, čo s tým. Čo poradíte?

“Prvá dôležitá vec je byť autentický a sám k sebe úprimný, uvedomiť si svoj stav a zistiť dôvody, prečo to tak je, z čoho pociťujem frustráciu – čo je tiež jedna z negatívnych emócií. Druhá vec je zapojiť hlavu, uvedomiť si, čo by mi pomohlo, aby som sa cítil lepšie. Napríklad si poviem, že na stupnici od 1 do 5 sa cítim na 4, čo je dosť nepríjemný stav. A predstavím si, čo by mi pomohlo, aby som sa cítil lepšie:  Budem sa cítiť na 3, keď každý deň ráno vstanem a zacvičím si. A tretia vec je samotná akcia. Nestačí vedieť, čo by mi pomohlo a rozprávať o tom, treba to urobiť. Žiaľ, dnes často zostávame len vo verbálnej rovine, akcia chýba. Psychológovia pritom hovoria, že po 21 dňoch sa nejaká činnosť stáva zvykom. Toľko času potrebujeme, aby neurónové siete, ktoré vytvárajú určité správanie, zosilneli natoľko, že už nejakú činnosť budeme brať ako samozrejmosť. To platí pri dobrých zvykoch aj zlozvykoch. Čiže keď dokážem 21 dní každé ráno cvičiť, už z toho bude zvyk. Vždy je dôležité hľadať, čo by mi pomohlo a ísť za tým. Pri rozhodovaní sa pritom netreba spoliehať len na racionalitu, ale treba dať aj na vlastné pocity a na intuíciu, ktorá je práve u žien veľmi silná.”

 

Lenže my ju často potláčame. Ako ju možno rozvíjať?

“Na to existujú špeciálne cvičenia, no najjednoduchšie je sústrediť sa na prvú informáciu, ktorá k nám príde zvnútra. Napríklad niekto vám ponúkne novú prácu, a to prvé, čo vám preletí hlavou, to je intuitívna myšlienka. To je to „wau, super“, alebo, naopak, „nie, toto nechcem“. My však potom do toho zapojíme racionalitu a začneme porovnávať platy, benefity a už je to vec hlavy. Keď si však v živote začneme uvedomovať tie okamihy prvých myšlienok či pocitov, tak už pracujeme na svojej intuícii.”