Stalo sa vám už niečo také, že si pomyslíte: len, aby sa mi to nestalo a presne to sa stane? Mne áno. Napríklad pred pár dňami. 

Mala som namierené na 4-dňový novinársky trip. Ešte v Bratislave mi napadlo, že by bolo strašné, keby sa mi vybil mobil, lebo nepoznám naspamäť PIN. Ešte som ani neodcestovala z Bratislavy a zistila som, že sa mi mobil vypol. Uverili by ste tomu?

 

Bez PIN-u a bez mobilu

Oblial ma studený pot. Vedela som, že pár dní zostanem bez mobilu, keďže PIN som mala zapísaný v laptope a laptop bol doma. Keby bol manžel doma, PIN by mi zistil. Ale nebol. Bol odcestovaný, veľmi zaneprázdnený a v takej lokalite, kde je slabý signál. A bol jediný, ktorého telefónne číslo viem naspamäť. Od kolegu novinára som si požičala mobil a zavolala manželovi. Len som ho informovala, čo sa stalo a že o tri dni, keď sa vráti domov, nech mi môj PIN pošle.

To bolo všetko, čo som mohla spraviť. A nastalo ticho. Ticho v sfére, v ktorej sa každodenne pohybujem, čiže na sociálnych sieťach, na mailoch, SMS, či v telefónnych kontaktoch. Ticho.

Pozerala som na kolegu, čo sedel vedľa mňa v buse a listoval si v mobile. Pozerala som a tíško závidela. Veď aj ja by som si zalistovala. Mala som dokonca naplánované, že cestou ešte odošlem niekoľko mailov a vybavím niekoľko dôležitých vecí, ktoré som z domu vybaviť nestihla. Nuž, nevybavím a neodošlem. 

Potom mi napadla hrôza. Veď sa mi nikto nedovolá a moji blízki budú znepokojení, či som šťastne dorazila do cieľa. Možno ich napadne kontaktovať môjho manžela, keby to chceli zistiť. Musela som dúfať, že sa tak stane.

Ticho. Prázdno. Čo robiť? Nič. Len tak pozerať von oknom, ako sa mení krajinka počas cesty. A porozprávať sa so spolucestujúcimi. Milé. 

Zazvoní mobil. Prvá reakcia, že môj, a už siaham do kabelky. Nie, môj to určite nebude, upokojím sa. 

Cestujeme a rozprávame sa s novinármi. Napadne mi, že by bolo milé spraviť si spoločné selfie. Nespravím, lebo nemám mobil. Veď nemám ani diktafón, tak ako budem počas novinárskej cesty nahrávať?

Keď zlyhajú moderné vymoženosti, treba sa vrátiť k tým klasickým. A spoliehať sa aj na svoju pamäť. Dobre počúvať.

Zatiaľ počúvam okolosediacich. Aspoň sa lepšie zoznámime. 

Zase niečo zvoní. Nie, to nie je môj mobil. Už to viem.

 

Užívam si život bez mobilu 

Keď dorazíme do cieľa, je to nezvyk, že nevolám ani nikomu nepíšem. Ľahnem si na posteľ na hotelovej izbe. Ešteže mám hodinky na ruke, inak by som musela mať stále zapnutú telku, aby som vedela, koľko je hodín. Aká som šťastná, že mám hodinky! To je super!

Mám viac času, ale ešte stále mám „bežne“ reakcie, keď počujem zvoniť mobil, siaham do kabelky - jednoducho som „vycvičená“ ako pes Pavlova. Určite poznáte experiment vedca, ktorý zistil, že pes, ktorému servíroval jedlo a zároveň používal zvonček, po čase už reagoval slintaním aj na samotný zvonček. Nuž, vidím, že môj podmienený reflex stále funguje a „slintám“ pri zvuku mobilu, ale už zriedkavejšie. Časom aj to ustane. Ešte niekoľko hodín a už viem, že som od mobilu oslobodená.

Keď ďalšie dni cestujeme autobusom už ináč pozerám na kolegov, ktorí stále niečo riešia v mobiloch. Nechcem povedať, že je mi ich ľúto, ale vlastne si uvedomujem, že viac vnímam a tak pozornejšie sledujem, čo sa deje okolo mňa.

Je mi vlastne fajn. Nikto neotravuje. Žiadne maily nekontrolujem, žiadne sociálne siete. Žijem tu a teraz.

Keď sa po troch dňoch manžel vráti domov, zistí môj PIN a pošle mi ho na kolegov mobil, už rozmýšľam, či si ho mám vôbec naťukať. Načo? Ešte aspoň chvíľu budem bez pripojenia. Budem tu a teraz. 

Vlastne, až sa bojím ten mobil zapnúť, lebo po troch dňoch sa na mňa určite vysypú všetky správy. 

Po pár hodinách predsa naťukávam PIN a hneď mi volá manžel, ktorý okamžite dostal správu o zapnutí môjho mobilu. To je milé, že sa môžeme porozprávať. 

Ešte odpíšem tým, ktorí ma hľadali. Ostatné počká. Ešte chvíľu dýcham tu a teraz. 

Štvrtý deň, keď sa blížime späť do Bratislavy, čítam všetky maily. Oj, škoda, že ten tichý čas sa skončil. Mal svoje čaro. No presvedčila som sa aj o tom, že napriek závislosti - či už pracovnej, či aj bežnej, viem to vydržať bez pripojenia. A že je to celkom pekné a zaujímavé. Bola to dobrá odvykacia kúra. A tak uvažujem, že možno si ani ten PIN nezmením na jednoduchšie zapamätateľný, ani nenapíšem na žiaden papierik, nech zostane v laptope, zašifrovaný - z času na čas budem mať dobrú výhovorku, prečo nie som online.