Prečo vlastne píšete v nemčine?

„Keď sme emigrovali, nevedeli sme si predstaviť, že železná opona raz padne. Mala som 18 rokov a musela som sa pripraviť na to, že sa nikdy nevrátim. Ak by som písala po slovensky, tak kto by to čítal? Mala som písať do samizdatu? Chcela som mať predsa budúcnosť ako autorka.“

Vaše knihy sú veľmi osobné, intímne. Nepísalo by sa to ľahšie v slovenčine ako v rodnom jazyku?

„Pri písaní potrebujem jazyk ako nástroj. Ja som si vytvorila z nemčiny svoj vlastný literárny jazyk. V posledných dvoch knihách opisujem detstvo v malom slovenskom meste či pocity mladej emigrantky z Československa, a o to presnejšie a ľahšie o tom píšem v cudzom jazyku. Je to pre mňa akoby odcudzené od reality. Keď sa to preloží do slovenčiny, tak sa to odrazu vyjaví ako niečo veľmi úprimné a osobné, hoci v nemčine to na mňa tak nepôsobí. Nie je dôležité v akom jazyku píšem. Keď sme prišli do Švajčiarska, bola som v tragickej situácii bez jazyka, chcela som písať, tak som si povedala, že si vezmem tento jazyk, ktorý tu je, a pustím sa do toho. Bolo to úplne pragmatické riešenie človeka, ktorý chce prežiť ako píšuci človek.“

Vaša kniha Nevďačná cudzinka je v súčasnej situácii znova aktuálna. Je úplne nadčasová. Prečo sa ľudia, čo sami boli pred rokmi v situácii, keď sa rozhodovali či zostanú alebo emigrujú, stavajú k utečencom negatívne?

„Slovenská spoločnosť je homogénna. Sú tu zaužívané pojmy ako písať v rodnej reči lebo vy ste predsa Slovenka. Rod sa podčiarkuje zvyčajne v archaickej spoločnosti, ktorá má kolektívnu dušu. Spoločnosť tu nie je tak silne individualizovaná ako v multikultúrnych spoločnostiach v Európe, Kanade či Spojených štátoch. Zo začiatku keď do západnej Európy začali prichádzať migranti za prácou a utečenci, tak sa ani Nemecko ani Švajčiarsko nedefinovali ako prisťahovalecké krajiny. Začalo sa o tom hovoriť iba nedávno, keď sa už nedalo prehliadnuť, že zloženie obyvateľstva je také pestré.“

Čo sa zmenilo?

„V súčasnosti je už nereálne hovoriť v Nemecku, že existuje nejaká Leitkultur – teda základná starousadlícka kultúra, ktorá všetko určuje a prisťahovalci sa majú iba prispôsobiť. Začali sa tam búriť hlasy prisťahovalcov intelektuálov, že aj spoločnosť sa musí integrovať do tejto novej situácie. Predstavte si, že by nejaký afgánsky autor, ktorý tu žije a píše už po slovensky, povedal, že Slováci sa majú integrovať. Že ja som tu a nie že ja sa mám vám bezvýhradne prispôsobovať a že tiež mám aj nejaké kritické názory a som prínos do vašej spoločnosti a nie votrelec. A povedali by to verejne viacerí. Vo Švajčiarsku je 24 percent prisťahovalcov – teda každý druhý, či tretí človek je vo švajčiarskych mestách cudzinec ci cudzinka. A to nie sú len prisťahovalci z Európy, ale z celého sveta. Keď sme tam prišli my, boli tam len talianski robotníci a takzvaní gastarbeiteri z bývalej Juhoslávie a maďarskí utečenci z 56teho roku.“

V čom je postoj tam iný?

„Tiež sú tam podobné tendencie, že sa vyžaduje vďačnosť. Že oni teraz prišli k nám, my sme taký vyvolený národ, čo všetko ovláda a vynikajúco rieši. Veď sa pozrite na náš blahobyt, aký sme pracovití. To sú také absurdné ilúzie, ktoré si niektorí Švajčiari vytvárajú sami o sebe. No aj keď sú tam hlasy proti prisťahovalcom, nikto už nemôže povedať, že ich treba všetkých vyhodiť. Maximálne sa kontroverzne diskutuje o tom, že koho – napríklad tých, ktorí spáchajú nejaký trestný čin. Je totiž úplne nemožné vrátiť sa do homogénnej spoločnosti. Je dobré, že sa Švajčiarsko otvorilo, lebo to bola veľmi konzervatívna krajina. Na časy, keď sme tam my prišli, mám tie najhoršie spomienky.“

V nedeľu vo voľbách posilnili švajčiarski populisti, ktorí sú veľmi proti prisťahovalcom, čo na to hovoríte?

„To sa dalo čakať, ale v princípe sa tým nič nemení.“

Myslíte si, že Slováci sú tak konzervatívni, že nevedia prijať niečo iné, čo by ich mohlo aj obohatiť?

„Myslím si, že si to nevedia predstaviť, že to považujú za ohrozenie. Celé to zosilňuje fakt, že ide o mladých mužov a moslimov. Slováci ešte nemajú dlho svoj štát a prevláda predstava, ze má byť nacionálny. A čo keď sa aj malé Slovensko stane mnohonárodné? Nemyslím si, že nacionálny štát je niečo zlého. Chcem len povedať, že to už nie je reálne, doba sa mení. Na nové predstavy však musí vzniknúť verejná debata a nielen o tom, že ide k nám akože záplava, že sú to islamskí muži, ktorí utláčajú ženy, zoberú naše dievčatá a budú ich biť. Takéto hrozivé predstavy treba samozrejme brať vážne. Nechcem povedať, že hurá idú sem, budeme tu mať multikulti. Musí vzniknúť široký diskurz v spoločnosti. Je to absolútne nereálne, aby Slovensko patrilo do Európy a hovorilo, že nie, my to nechceme. Už nie je otázkou, či to chceme alebo nie a koľko plotov nastaváme, koľko ľudí vyhodíme a že si tu nepostavíme mešity. Je to rojčenie. Európa bude ešte pestrejšia a Slovensko tiež.“

Nie je to aj o tom, že Slovensko akoby nechápalo, že Európa je už niekde inde? Akoby sme troška zaspali dobu.

„Chápem, že je to veľký náraz na slovenskú mentalitu, keď odrazu v lete prídu na hranice stotisíce ľudí na úteku. Slovensko mi niekedy pripadá ako rozprávková krajina, síce úplne zaplavená autami a reklamami, no plná rojčenia o národnej identite uprostred Európy, ktorá už zmenila tvár. Keď Merkelová otvorila hranice, a aj keď sa teraz zatvárajú, ukázala, že je politička s inštinktom. Pochopila, že toto je historická udalosť. Niečo nové sa začína a bude to pokračovať. Sýria sa nevyrieši zo dňa na deň, začnú nové konflikty, tento pohyb žiaden Orbán nezastaví. Treba sa na situáciu pozrieť pragmaticky, rozobrať si paniku, ktorá sa ľudí zmocňuje. Hovoriť o tom, čoho sa bojíme. Zavolať odborníkov z iných krajín, nech sa k tomu vyjadria. Treba ponúkať konštruktívne riešenia. Nie že sa ide Fico súdiť s Úniou, že on nepríjme 802 utečencov. Takéto jednanie v západných krajinách vyvoláva zadivenie, ba až smiech.“

Proti utečencom sú často starší ľudia, otvorenejšie pomoci sú zase ženy.

„Ženy sú väčšinou empatickejšie k nešťastiu. Vedia si predstaviť, aké hrozné to musí byť utekať s plačúcimi deťmi. Pri starších ľuďoch si myslím, že je to otázka sily. Ak sa cítim silná, tak viem aj pomôcť. Dôchodcovia sa cítia na okraji spoločnosti, živoria na slabých dôchodkoch s pocitom, že ich spoločnosť diskriminuje. V prieskumoch v Nemecku vysvitlo, že tí, ktorí sú proti prisťahovalcom sú zvyčajne zo znevýhodnených vrstiev spoločnosti. Je to menej o rasizme ako o sociálnej závisti. Podávajú to síce ako spoločenskú pózu, no cítia strach o svoje tak či tak chabé postavenie. Zvyčajne sú najviac proti cudzincom tam, kde je ich najmenej. Tam, kde už sú a ľudia vedia, že sa nič strašného nedeje, prevláda tolerancia.“

Ľudí sa dotklo aj to, že utečenci nechcú zostať na Slovensku.

„Aj československí emigranti sa úplne racionálne rozhodovali kam pôjdu. Moja matka chcela ísť pôvodne do Kanady, lenže pred kanadským veľvyslanectvom vo Viedni bolo v septembri 1968 toľko ľudí, že tam nechcela čakať celé týždne. Čo už len vedela moja matka o Švajčiarsku? Vedela len, že to je bohatá krajina a myslela si, že nám tam bude materiálne dobre. Kto z československých emigrantov bol ohrozený na živote? Boli to vlastne ekonomickí emigranti aj napriek tomu, že sme utekali pred tankami. Okupácia Československa otriasla svetom a preto s nami boli solidárni. Ak by takýchto utečencov dnes preverovali, tak by drvivá väčšina samozrejme nikde azyl nedostala. Málokomu hrozilo väzenie, trest smrti alebo bomby, nanajvýš niekomu hrozilo, že by nemohol študovať alebo bol diskriminovaný v práci.“

V čom je rozdiel medzi Nemcami a Slovákmi?

„Nemci sa takto otvorili aj preto, že cítia, že sú najsilnejšou krajinou v Európe. A tiež majú pocit viny za to, čo napáchali v druhej svetovej vojne. Väčšina Nemcov si uvedomuje koľko zla vytvoril nacizmus. Keby sa objavili fotky, kde by Nemci odmietali ženy a deti na úteku, vyvolalo by to pobúrenie. Vždy, keď urobí Nemecko niečo nepopulárne, ako napríklad naposledy s Gréckom, tak svet povie: aha, títo bývalí nacisti, pozrite sa, čo robia. To, že za slovenského štátu odchádzali transporty so slovenskými židmi do táborov smrti, a že to nebolo len na tlak nacistického Nemecka, to nie je v slovenskom povedomí prítomné ako pocit viny. Protiutečenecký postoj Slovensku vo svete škodí. Aj keď povie Kiska niečo ľudské, sotva kto to vo svete počuje, lebo už zaregistrovali Fica. A to platí nielen pre Slovensko, ale aj pre Česku republiku a obzvlášť pre Maďarsko.“

Keď sa vrátime do minulosti, tak Švajčiarsko dlho nemalo volebné právo pre ženy. Aké to bolo žiť v krajine, kde ženy nemohli voliť?

„Mladé Švajčiarky si to už nevedia ani predstaviť. Trvalo to až do roku 1972, v niektorých kantónoch ešte ďalšie dlhé roky. Ženy vo verejnom živote prakticky neboli. Neboli žiadne šéfky, političky.. Na univerzite, kde som študovala na filozofickej fakulte skoro neboli študentky. V Bratislave už vtedy bola polovica študentiek. Tam neboli ženy zvyknuté verejne vystupovať. Aj v spoločnosti mlčali. Keď si muž pomyslel, že mu lepšia polovička nepodala dosť rýchlo papuče, alebo že byt nie je tak uprataný ako si predstavuje, tak jej mohol zakázať pracovať mimo domu. Bolo to aj o tom, že ak jeho žena pracovala, tak musel čeliť otázkam, či dosť zarába, že ako to že ju nevie uživiť. Teda vec mužskej cti. Keď som mala deti, nebolo dosť škôlok, preto som začala pracovať na voľnej nohe, aby som mohla písať doma. Bolo skoro nemožné, aby žena s deťmi nesedela doma. Deti chodili do školy, jedno od deviatej do jedenástej, druhé od ôsmej do desiatej. Družiny neboli, čiže žena musela variť. A tiež ak pracovala mimo domu, bralo sa to, ze je zlá matka. A to, či sa slobodná matka o deti dostatočne stará, mohol prísť skontrolovať úradník z poručníckeho úradu.“

V súčasnosti už sú ženy vo verejných funkciách?

"Samozrejme. V 80-tych rokoch prišlo feministické hnutie, ktoré postavenie žien radikálne zmenilo.“

Na Slovensku sa označenie feministka vníma ako urážka, prečo je to podľa vás tak?

„Ľudia nevedia, čo to je, že je to veda ako sociológia či fyzika, ktorá skúma ako je zložená spoločnosť, kto v nej vládne a akými metódami. Vníma sa to, že sú to nejaké sufražetky, ktoré nenávidia mužov. Považuje sa to za nebezpečné, za nenávisť. Na Slovensku sa s tým často stretávam, lebo vydávam knihy vo feministickom vydavateľstve Aspekt. Chyba triezva analýza vecí. Nielen čo sa týka feminizmu.“

Ako sa to prejavuje?

„Napríklad s utečencami: aha nebezpečie – nenávisť, alebo zachránime ich, teda láska. Možno by pomohlo slovenskej spoločnosti viac abstraktne rozmýšľať a pozrieť sa na veci s odstupom. Je to ako s tým rodom – buď si naša, alebo cudzia. A cudzota sa považuje za niečo negatívne. Za nešťastie. Keď v knihe hovorím, že moja hrdinka dospeje, nepíšem o tom, že sa konečne stane Švajčiarkou, ale naopak povie, že chce mať právo na cudzotu, lebo v cudzote má možnosť reflexie, slobody. Aj keď píšem v nemčine mám veľkú slobodu, lebo je to cudzia reč, ktorá mi otvára nové perspektívy, môžem sa s ňou zahrať, práve v medzikultúrnych vzťahoch sa otvárajú nové priestory.“

V čom je problém Slovenska, prečo sa nevieme otvoriť tomu cudziemu?

„Keby na Slovensku neprevládal len strach a pocit, že len doma je dobre, lebo tam je bezpečie, všetko tam poznáme, tam sú svoji a to sú moje kamarátky a tí cudzí sú nepriatelia, tak by sa niečo pohlo. Medzi ústretovosťou a úplným utiahnutím sa existuje veľa možností. Môžeme analyzovať, pátrať, byť zvedavé, pragmaticky riešiť problémy. Je to aj otázka sebadôvery. Keď mám do činenia s ľuďmi, ktorí nie sú moji priatelia, je to samozrejme náročnejšie a musím na sebe pracovať. Keď sme priateľky, tak ma prijímajú už len preto a nemusím sa namáhať.“

Nie je to aj o tom, že ten iný pohľad či už na utečencov alebo feminizmus burcuje ľudí z ich pohodlia?

„Prečo ženy hneď hovoria: ja nie som feministka, aj keď sú samostatné? Cítia, že spoločnosť odsudzuje toto slovo, a nechcú sa vyčleňovať. Na Slovensku sa ma niekedy s hrôzou pýtajú, či som feministka a vravia, že ani tak nevyzerám. Akoby bola feministka nejaké monštrum, akoby to bola úchylka.“

Ľudia tiež argumentujú, že už to nepotrebujeme, veď môžeme pracovať, nosiť nohavice, že je to už prežité.

„Prevládajú tu aj stereotypy o utláčaných moslimkách. Pritom sa neberie do úvahy, že tieto ženy sa tiež bránia. Turkyne napríklad majú silné feministické hnutie. Poznám čečenské ženy, ktoré si vyberú život bez manželstva, aby mohli byť advokátkami či lekárkami a pomáhať iným ženám. Neviem, či je to nezáujem o svet alebo pohodlné zjednodušenie, že islam sa automaticky spája s extrémizmom, a zabudli sme, že kresťania upaľovali takzvané bosorky.“

Feministky sú vnímané aj ako ženy, čo sa zanedbávajú, ako je to podľa vás?

„Je to zastaralá predstava. Feministky nosili montérky niekedy v 70tich rokoch. Existuje už mladá generácia žien, a ta sa definuje inak a niekedy aj kritizuje tú starú. Všetky takéto dogmy a predstavy len zjednodušujú obraz nejakého fenoménu a potom prichádza odmietnutie, alebo rojčenie a vytváranie hviezd. Želala by som Slovensku viac realizmu, zvedavosti pozrieť sa, čo za tým je. Keby si ľudia pripustili, že o feminizme vlastne nič nevedia a buď sa chcú dozvedieť viac alebo nechcú, bolo by to bližšie k realite. Keď o fyzike nič neviem, tak sa k tomu nevyjadrujem.“

Prečítajte si aj Malá sebecká krajina

Podporte nás a stante sa clenkami klubu