Si jedna z mála ľudí na Slovensku, ak nie jediná, kto v praxi ovláda kráľovský protokol. Zažila si návštevu oboch britských princov a napokon návštevu kráľovnej Alžbety II. Ako si sa k tomu dostala?

„Po skončení Rybárikovho inštitútu som nastúpila na Britskú ambasádu, to bolo v októbri a v novembri 2000 prišiel na prvú oficiálnu návštevu Slovenska princ Charles, to bol môj prvý krst ohňom. V roku 2005 prišiel jeho brat Andrew a taký vrchol v mojej kariére protokolu bola návšteva kráľovnej Alžbety II. v roku 2008. Jej príchod nám oznámili už na začiatku roku 2007. Posledné tri mesiace to znamenalo pracovať 20 hodín denne, dohadovali sa stretnutia, ubytovanie, menu, životopisy osobností, ktoré sa stretnú, riešili sme, kde bude stáť kráľovná, kde bude ochranka, aké budú postele, aké uteráky a aké autá.“

 

V čom je kráľovský protokol iný ako diplomatický?

„Podieľa sa na ňom len veľmi úzky okruh ľudí. Rozdiel medzi diplomatickým a kráľovským protokolom nie je niečo, čo si prečítate. Škola bola tá samotná príprava. Denne sme komunikovali s najužším tímom Jej Veličenstva, s ľuďmi, ktorí sú s ňou denne v kontakte - tajomníci, osobní a tlačoví. Učili sme sa stále, ako to má vyzerať, čo sa môže, čo nemôže. Príprava jej programu bola tá najvyššia škola negociácií, čo je prípustné, čo je vhodné a čo nie.“

 

Katarína Strýčková (druhá zľava) počas návštevy princa Andrewa.  Foto - archív KS

 

Mení sa kráľovský protokol?

„Ešte v 70. rokoch minulého storočia nepredstavovali kráľovnej homosexuálov, čo už neplatí. Podobne rozvedených. Inak sa zásadne nemení.“

 

Akí sú ľudia z okolia britskej kráľovnej?

„Veľmi veľkorysí a chápaví. Rigidní a tvrdohlaví boli naopak ľudia “z civilu”, aj tí Briti, ktorí nie sú z kráľovského okruhu. Kráľovský tím bol ten, ktorý obrusoval hrany, ich správanie bolo kultivované, rozhľadené, boli to veľmi slušní ľudia, určite aj tým, že veľa cestujú a stretávajú ľudí z rôznych kultúr. To mi dalo najviac, taká tá ľudská škola. Nebolo ani najdôležitejšie, z akej strany sa člen delegácie postaví a kde bude visieť vlajočka, ale tá elegancia a plynutie toho ansámblu od príletu až po odlet, to bol zážitok. Ako sa hovorí, najkrajšia vôňa, ktorú protokolista pozná, je vôňa spáleného benzínu, keď lietadlo odlieta.“

 

Platilo to aj po odlete kráľovnej Alžbety II.?

„Vtedy nie, to bola eufória. Návšteva vyšla a mala pre mňa mnoho silných momentov. Mala som to šťastie, že som bola pri tom, keď sa kráľovná stretla s Nicolasom Wintonom. Na Devíne sme totiž predstavovali príbeh Železnej opony, ale aj príbeh Nicholasa Wintona a detí, ktoré zachránil z bývalého Československa pred vojnou. Niektorí títo zachránení prišli aj tam, rovnako Sir Nicholas. Ja som za slovenskú stranu všetkých predstavovala. Bola som pozvaná aj na večerný prezidentský banket a na druhý deň som lietadlom kráľovnej na pozvanie ľudí z jej protokolu odletela na jej popradskú časť návštevy, čo bola pre mňa veľká česť.“

 

S britskou kráľovnou a Nicolasom Wintonom.   Foto - archív KS

 

Stretla si sa s ňou aj osobne?

„Áno, mala som u nej a princa Filipa malú audienciu, kde som sa jej mohla predstaviť, kto som, čo robím. Mala som pripravené, čo presne poviem, ale doteraz si pamätám, že prvá veta, čo zo mňa pod tými emóciami vyletela bolo, že sa cítim ako v rozprávke. A to bolo milé, lebo dovtedy bola prívetivá, ale vážna, ale po tej vete sa zasmiala a ja som si uvedomila, že sa smejú obaja spolu s jej manželom. To bežne určite nezažijete. Ku kráľovnej prechovávam veľkú úctu a beriem ju ako vzor za to, ako mnohé veci zvládla. Málokto by v  jej úlohe bol taký profesionál, ako je ona.“

 

Čo ťa kráľovský protokol naučil iné?

„Vnímať kontext. Vnímať, akí ľudia sú v delegácii, ktorá príde. Aké je ich postavenie v rámci delegácie. Tam sa robia najväčšie chyby, faux pas. Je veľmi jednoduché sústrediť sa na najdôležitejšiu osobu, ale dôležité je, aby som vedela rozlišovať ľudí. Ja sa snažím naštudovať si členov delegácie a to je to, čo ma naučila skúsenosť s kráľovskou návštevou. Teda nielen, že prišla kráľovná, ale prišlo veľa ľudí v jej sprievode. Keď im viete dať najavo, že ste si vedomí, aké je ich postavenie, tak sa lepšie pracuje a dojem na druhej strane je lepší. Lebo oni si závery z návštevy nevytvárajú len na základe toho, s kým sa stretli, ale aj z toho, aký bol celkový dojem.“

 

Venuješ sa protokolu 16 rokov. Čo ťa na tom baví najviac?

„Plynutie. Keď od začiatku návštevy veci plynú podľa plánu, všetko zapadá, nikde to nedrhne. Vždy totiž môže nastať problém. Uprostred prípravy významnej štátnej ceremónie vysvetľujete, ako a kde si presne má zúčastnená osoba podľa pravidiel sadnúť. Presne im to vysvetlíte, zopakujete trikrát a keď sa ceremónia začne, v priamom prenose vidíte, že hneď prvá osoba si sadá zle. A potom si o sebe prečítate, že neovládate protokol. Protokol je jedna vec, ale musí byť naplnený ľuďmi. Preto keď výjdu veci, je to zadosťučinenie značnému stresu, ktorý tomu predchádza.“

 

Foto - autorka

 

Prečo si prijala ponuku stať sa šéfkou protokolu NR SR?

„Ponuka znela, že mám dostať protokol v parlamente na čo najvyššiu úroveň, keďže predseda parlamentu, a je jedno, kto to je, je druhá najvyššia funkcia v štáte po prezidentovi. Chvíľu som aj váhala, či ísť do štátnej sféry, pretože mojou ambíciou je byť profesionálka a nespájať sa so žiadnou politickou stranou. Ale ponuka v roku 2012 bola nastavená tak, že som za ňu bola vďačná a dodnes ju neľutujem. Miera voľnosti, akú som dostala pri budovaní tímu a nastavovaní štandardov bola značná. Bola to veľká skúsenosť.“  

 

Ktoré udalosti zvlášť?

„Mala som šťastie pripravovať inauguráciu prezidenta Andreja Kisku, keďže inaugurujúcou ustanovizňou je NR SR. To bol druhý vrchol po kráľovskej návšteve. Viac si už neviem predstaviť (smiech).“

 

Ako fungoval protokol v NR SR, keď si nastúpila?

„Vôbec nechcem dehonestovať prácu ľudí, ktorí tam robili predtým. Parlament však takmer nikto nevníma ako špecifickú inštitúciu. V parlamente sedí 150 poslancov zvolených za rôzne politické strany, ale z pohľadu NR SR je to 150 rovnocenných poslancov a pre všetkých rovnako pracuje kancelária, ktorej odbor zahraničných vzťahov a protokolu som viedla. Mnohí, napríklad poradcovia z ministerstiev, mali pocit, že treba všetko robiť len pre toho jedného. Bolo ťažké im stále vysvetľovať, že ja nemôžem mať dvojaký meter. Každá návšteva bola dôležitá, bez ohľadu na to, či ju prijíma predseda výboru vládnej alebo opozičnej strany. Musela som tiež často vysvetľovať, že poslanci hrajú veľkú úlohu v medzinárodných vzťahoch. Často sú nepripravení a vôbec nerozumejú tomu, že byť poslancom nie je len o sedení v pléne a rokovaní o zákonoch. NR SR je súčasťou parlamentných zhromaždení, takže jej poslanci musia vystupovať na medzinárodných fórach OBSE, NATO, Rady Európy. Musia vedieť rokovať, vystupovať, obliecť sa a vyznať sa aj v zahraničnej politike. To bola niekedy ťažká práca.“

 

S princom Andrewom.   Foto - archív KS

 

Pracovali na sebe poslanci? Máš pozitívne príklady?

„Niektorí áno. Veľmi pracovitou bola Jana Laššáková, čo sa týka zahraničných vecí, tiež Oľga Nachtmannová, a nehovorím to preto, že to boli ženy. Tým, že Laššáková bola aj šéfkou klubu a podpredsedníčkou parlamentu, mala veľa povinností. Napriek tomu sa nestalo, že keď sme ju oslovili do programu zahraničných návštev, že by odmietla a prišla nepripravená. Okrem protokolu a organizácie som pripravovala aj podklady pre poslancov, aby vedeli, o čom budú hovoriť, čo sú kritické témy, čo nie. Ona bola vždy pripravená. Oľga Nachtmannová, súčasná štátna tajomníčka, bola veľmi činná v Rade Európy a mala tú agendu v malíčku. Ale pri porovnaní už len s Českom sa mi zdá, že bolo veľmi veľa situácií, keď som si povedala, že slovenskí poslanci musia na sebe pracovať viac.“

 

V dnešnom parlamente sedia mnohé neštandardné strany, kotlebovci i kollárovci. Cíti to aj protokolista?

„Odišla som v novembri 2016 a to zloženie NR SR bolo horšie, ako keď som začínala. Je to náročnejšie, keď oslovíte poslancov a oni neprídu, hoci im vysvetlíte, že ten signál ich neprítomnosti je oveľa silnejší ako si myslia. Rovnako to platí na obsah toho, čo hovoria.“

 

Zažila si troch predsedov parlamentu, ktorá éra bola pre teba najzaujímavejšia?

„Každý mal svoj modus operandi, mojou úlohou je sa mu, pri dodržiavaní kvality, prispôsobiť. S Pavlom Paškom sa pracovalo dobre, lebo bol skúsený, úlohu predsedu parlamentu poznal, vedel, čo sa od neho v medzinárodných vzťahoch očakáva a bol pripravený to napĺňať. Keď sme sa na niečom dohodli, tak to platilo. Pri príprave  programu a zostavovaní delegácií sa s ním veľmi dobre komunikovalo. Dôveroval môjmu profesionálnemu úsudku. Keď prišiel Peter Pellegrini, bol nabudený na veci, s ním sa dobre robilo v situáciách, kde sme robili niečo akčné, a keďže sme rovnaký ročník, nebol tam ani generačný rozdiel, spolupráca bola v inom duchu. Hoci s ním prišli ľudia, ktorým sme museli vysvetľovať, že niekde sa improvizovať nemá, lebo tým poškodíme predsedu. U Andreja Danka šli zahraničné veci dosť bokom, jeho pozornosť intenzívne pútala vnútropolitická situácia, čo bolo niekedy na škodu. Vo vysokej politike nemal skúsenosti a bohužiaľ padol do najťažšieho obdobia tesne pred začiatkom nášho predsedníctva v EÚ. Taký Paška by bol mal výhodu, lebo ostatných predsedov parlamentov poznal, dokonca si s mnohými tykal. Danko ich nepoznal. Navyše, hneď na začiatku mu zdravotné problémy znemožnili cestovať a spoznať kolegov ešte pred začatím predsedníctva. V jeho prípade bola limitujúca aj neznalosť angličtiny.“

 

Foto - autorka

 

Ostatní vedeli?

„Paška vedel anglicky dobre, stalo sa, že nebol spokojný s prekladom, poslal tlmočníčku preč a prešiel zo slovenčiny do angličtiny. Pellegrini vedel veľmi dobre nemecky a zvládol aj konverzačnú angličtinu. Danko vie nemecky na konverzačnej úrovni, ale v neformálnom kruhu tá angličtina chýbala. To je kľúč v situáciách neformálneho charakteru, kde často urobíte viac ako za rokovacím stolom.“

 

Niekde tam začali aj vaše nezhody, ktoré vyústili do tvojho odchodu?

„My sme nemali s Dankom osobné nezhody. Nakombinovalo sa viac faktorov. Prišla veľká únava zo zistenia, že som nemohla robiť na úrovni veci, ktoré boli pre môj tím dovtedy úplne bežné. Išli sme ako dobre namazaný stroj, ktorý zrazu nemohol dobre fungovať. Bolo toho viac na rôznych frontoch. Pre mňa to bola profesionálna dezilúzia, ktorú som neprekonala a rozhodla som sa odísť. Rozišli sme sa s Dankom veľmi korektne. Nemala som pocit ukrivdenia, len ma mrzelo, že som opustila môj vybudovaný tím, ktorý robil špičkový protokol.“

 

Bulvár to však opísal inak. Tvrdil, že ťa prepustili, pre citujem „nehorázne predraženú zážitkovú večeru pre predsedov parlamentov členských krajín Európskej únie, ktorej organizácia bola podľa vyjadrenia z NR SR plne v rukách riaditeľky protokolu.“

„Je smiešne si myslieť, že existuje akákoľvek situácia, kde môže šéf protokolu urobiť akékoľvek rozhodnutie bez súhlasu svojho šéfa. To je buď veľmi naivná, alebo veľmi zákerná predstava.“

 

S bývalou premiérkou Ivetou Radičovou.   Foto - archív KS

 

Majú to ženy z pohľadu protokolu ľahšie alebo ťažšie?

„Ženy to majú ťažšie v tom, ako sa obliecť a aké doplnky zvoliť, lebo majú viac možností. Mužom zase nezávidím, keď musia sedieť v sakách aj v najväčšom teple a v oficiálnych situáciách, lebo protokol nedovoľuje, aby si ho dali dole. Ale keď sa pozrieme na našu politickú scénu, tých žien je tam minimum. Hoci práve to našim politickým stranám veľmi zazlievam, že je ich v politike tak málo.“

 

Aké najčastejšie chyby v protokole vnímaš?

„Mnoho našich mužov, aj politikov, nemá dobre padnuté sako, hoci ich šijú vo vyhlásenom salóne. Nesedia im, ako by mali. Nemôže sa im vlniť na chrbte alebo na pleciach. Majú tiež zlú dĺžku rukáva košele, buď veľmi trčí alebo je príliš krátka. Tiež je hrozná košeľa, ktorá sa rozchádza na bruchu. Košele s krátkym rukávom som už, chvalabohu, nezažila. Politici by mali dôverovať protokolistovi, nie robiť si po svojom. Vo väčšine prípadov je žoviálnosť a teatrálnosť v ceremóniách a formálnom protokole na škodu.“

 

S bývalým britským premiérom Tonym Blairom.   Foto - archív KD

 

A prehrešky žien?

„Zažila som poslankyňu, ktorá prišla na pracovnú večeru s kuvajtskými poslancami, teda ortodoxnými moslimami, v priehľadných šatách. Mala našťastie šatku, tak si ju na moju radu nechala na sebe.“

 

Nechajú si v oblečení politici či političky poradiť?

„Hlavne ženy by mali viac dôverovať iným ženám, profesionálkam, keď im radia, čo si obliecť, aké farby, aké oblečenie. V kráľovskom tíme bola taká nenápadná blondínka, ktorá stále chodila s blokom a stále sa pýtala, kde čo bude a kde bude kráľovná stáť. Neskôr som sa dozvedela, že do bloku si stále píše farby a svetelné podmienky. Ona ma naučila, že pri obliekaní sa treba riadiť nielen štýlom, ale aj farbou daného miesta a času. Napríklad pani Kiskovú obliekli na Hrad na slávnostnú recepciu po inaugurácii do mentolových šiat, čo bola na tú udalosť nevhodná farba, aj som stylistov na to upozornila. Aj keď šaty boli úchvatné, tá farba sa k večernej príležitosti jednoducho nehodila. Žiadalo si to niečo tmavšie. Pri formálnych podujatiach by si ženy mali nechať poradiť od niekoho z protokolu, nielen od módneho stylistu, pretože v protokole je veľká dávka konzervativizmu.“

 

V NR SR si bola šéfkou protokolu, keď sme zažili, ako poslankyňu Simonu Petrík nepustili do rokovacej sály a ako podpredsedníčka Lucia Nicholsonová viedla schôdzu 6 dní po pôrode. Ako si to vnímala?

„Podľa mňa to bolo zbytočné a spolitizované konanie. V konečnom dôsledku zamestnaným matkám nijako nepomohlo, skôr naopak. Máte pocit, že tam niekde začala a pokračuje vecná a prínosná spoločenská a politická debata o tom, ako treba podporovať pracujúce matky? Nie, bola to len „mediálna aféra“, na ktorú sa zabudlo. Ak si pamätáte, fotografia hlasujúcej talianskej europoslankyne s dieťaťom v šatke bola kedysi na sociálnych sieťach mimoriadne populárna. Môj pocit je, že motivácia bola práve taká – individualistická, sústredená na vlastnú mediálnu sebaprezentáciu. Rovnako okolnosti spojené s vedením schôdze podpredsedníčkou parlamentu Luciou Nicholsonovou ihneď po pôrode poznám inak, ako ňou boli prezentované na verejnosti. Bolo to podľa mňa zbytočné a dalo sa to urobiť oveľa kultivovanejšie. Bolo by fajn, keby v budúcnosti prominentné ženy v pozornosti médií robili veci tak, aby pomohli ďalším ženám k zlepšeniu prijatia toho, že na materskej „dovolenke“ nesedia ženy len doma na gauči, a rovnako že práca na plný úväzok nerobí zo žien zlé matky.“

 

V Kambodži, kde pôsobí MAGNA.   Foto - archív KS

 

Oba prípady ukázali, že ešte stále máme o mamách predstavu, že sú buď tri roky doma alebo sú kariéristky a idú hneď do práce. Ako vnímaš mamy ty?

„Osobne patrím k ženám, ktoré veľa investovali do vzdelania, milujú svoju prácu a sú veľmi zamerané na výkon. Som perfekcionistka - spokojná som, keď vedeniu či klientovi odovzdávam čo najdokonalejší produkt alebo servis. Život ma ale tiež obdaril tromi synmi. Som presvedčená, že každá žena by mala byť za dar dieťaťa vďačná. Nemala by ho brať na ľahkú váhu. Je priveľa žien, ktoré sa matkami nikdy nestanú, aj keď po tom veľmi túžia. Považujem za normálne, aby žena dodržala minimálne šestonedelie a venovala sa len svojej regenerácii a svojmu dieťaťu. Keď môže ostať doma dlhšie, je to lepšie pre oboch. Možnosti, ktoré nám dáva naša legislatíva sú pre prvé mesiace „materskej dovolenky“ pozitívne, ale aj tu treba ďalšie veci meniť a zlepšovať a nehádzať matkám polená pod nohy, napríklad v podobe nedávno prijatého jasličkového zákona.

Pri troch deťoch som sa vracala do pracovného procesu vždy inak, pri prostrednom dokonca už v jeho siedmich mesiacoch na pol úväzku. Ale dojčila som každého syna rok a pol, aj keď som pracovala. Moja sústredenosť na deti je v každej dobe, keď som s nimi, maximálna. Tiež som to zväčša ja, ktorá s nimi ostáva doma, keď sú choré.

Každá matka je predovšetkým človek s potrebami a nemala by na ne zabúdať ani ona, ani jej okolie. Žena musí byť aspoň trochu „sebec“, aby bola dobrou matkou a partnerkou, a aby dokázala byť užitočná pre všetkých svojou inteligenciou, nápadmi i prácou. Aby si zachovala pocit sebahodnoty a integrity ako osobnosť a bola nielen matkou „slúžiacou“ dieťaťu a partnerovi. A spoločnosť by jej to mala umožniť bez umelých prekážok či spoločenského odsúdenia. V tom podľa mňa tkvie rovnoprávnosť.

Rada by som povedala všetkým mamám, že aj to najzúfalejšie obdobie detských chorôb, vzdorov a materského stresu prejde. A že budú zase patriť samé sebe, hoci ich srdce bude už navždy biť pre dieťa, ktorému dali život. Preto je dôležité, aby na seba a svoje potreby, schopnosti, túžby a sny nikdy nezabudli.“

 

Železné matky v krojoch.   Foto - archív KS

 

Okrem práce sa venuješ intenzívne aj Klubu železných matiek, o ktorom sme písali ako o dôvernej terapii, hoci je online. Klub železných matiek funguje ako uzatvorená skupina šesť rokov, ako sa odvtedy jeho členky zmenili?

„Z malej skupinky priateliek narástol na vyše 2650 členiek žijúcich po celom svete. Vyše 1200 žiadostí je na čakacej listine. Zmenil sa v tom, že väčšinu členiek už, samozrejme, osobne nepoznám. Ale inak som veľmi rada, že sa stále drží tých istých hodnôt a pravidiel, ktoré som mu po istom čase existencie dala. Fascinuje ma, ako sa úplne neznáme ženy, Slovenky žijúce od Bratislavy po Svidník a vo svete od Kalifornie po Austráliu, dokážu podržať, povzbudiť a láskavo skritizovať, aj keď sa prevažne nikdy v živote nevideli. Diskusia v našej skupine je po celý čas jeho existencie stále mimoriadne kultivovaná a na vysokej úrovni. Paradoxne ide o „bezpečný“ virtuálny priestor. Len to potvrdzuje, že vždy všetko záleží na ľuďoch a ich chcení.“

 

Aké máš s klubom plány?

„Momentálne sa venujem premene skupiny zo sociálnej siete na občianske združenie fungujúce na zamknutej webovej platforme. Pocit dôvery a súkromia je pre nás totiž veľmi dôležitý. V novej forme verím prídeme k väčším možnostiam, ako hodnoty klubu – podporu, motiváciu a sebavedomie žien, ktoré sú nielen matkami, ale najmä samé sebou, ďalej rozvíjať a kultivovať.“

 

Katka Diková Strýčková v kroji.   Foto - archív zvm

 

Máš troch synov, učíš ich už niečo z protokolu?

„Snažím sa, aby vedeli, že je normálne, keď muži otvárajú ženám dvere a nosia im ťažkú tašku. To považujem za galantnosť. Ja som nepriateľ prístupu, že žena si všetko urobí sama. Slušnosť a galantnosť sú základ. So synmi tiež pijeme každé popoludnie čaj z porcelánu. To je taký náš rituál.“

.

Prečítajte si aj Legendárna režisérka Agnieszka Holland: Bezprávie otvára oči. Aj ženám