Mirsada, Dubravka, Svetlana, Selma, Almasa, Vojka, Jasminka, Amela, Liljana, Timka a Dada. To je dvanásť žien zo Srebrenice. Sedem bosnianskych moslimiek a päť srbských kresťaniek. Srbské ženy žijú v Srebrenice v Republike srbskej, moslimské ženy od masakry v roku 1995 v Tuzle, prevažne moslimskej Bosne a Hercegovine.

Dvanásť žien kedysi žilo v kúpeľnom mestečku blízko hraníc so Srbskom vedľa seba, boli to susedky. Polovica z nich prišla 11. júla 1995 o manželov, synov a bratrancov a hoci stále medzi nimi visí otázka, kto za to môže, ženy sa stretávajú. Sú členkami klubu Prijateljice (Priateľky) a snažia sa z toho, čo prežili, vyrozprávať.

 

Fotografie manžela (vľavo) a troch synov, ktorí zahynuli v Srebrenici.

 

 

Dcéra prežila

„Najprv som vedela povedať len dve vety. Volám sa Mirsada. V Srebrenici som stratila muža,“ hovorí pre nemecký denník Süddeutsche Zeitung. Trvalo jej mesiace, než dokázala porozprávať, ako sa s dieťaťom ukryla pri OSN, ako tam dva dni čakala v pivnici plnej vody, ako musela položiť dieťa na korbu nákladného auta, aby mohlo spať a ako ich potom autobusom odviezli do Tuzly.

Ona s dcérou ušla, jej manžel nie. Modré prilby bez odporu odovzdali ochrannú zónu srbskému generálovi Ratkovi Mladičovi a dva dni nato Mirsadino dieťa prišlo o otca. Dnes je z dieťaťa mladá žena. „Júl je pre nás vždy smutný mesiac,“ hovorí pre nemecký denník.

 

 

Organizácie bosnianskych moslimov tvrdia, že pred 20 rokmi bolo zabitých 8 373 mužov a chlapcov, dodnes sa podarilo identifikovať viac ako sedem tisíc obetí. Srbi sa na konci vojny snažili svoje zločiny zakryť a ostatky premiestňovali na rôzne miesta. Sú obete, ktorých kosti našli v niekoľkých masových hroboch. Na cintoríne tak aj po 20 rokoch pochovávajú nové ostatky.

Masaker v Srebrenici je najväčší zločin po druhej svetovej vojne. Medzinárodný súdny tribunál v Haagu ho označil za genocídu. Priamu zodpovednosť za masaker nesie Srbsko. 

 

 

 

Fotografie liečia

Ženy, ktoré sa v skupine Priateľky roky stretávajú, najradšej vyťahujú fotografie, kde majú svojich blízkych. Mirsada ukazuje fotografiu svojho manžela – je prezlečený za ženu a hrá divadlo. Bolo to rok pred masakrou v Srebrenici. Manžel cez vojnu prekladal pre OSN, ona pracovala v nemocnici. „Vzali sme sa už po pár mesiacoch. Normálne by sme čakali dlhšie, ale v meste, kde bolo toľko utečencov a vojakov, potrebujete mužskú ochranu,“ vysvetľuje Mirsada. Niektoré zo žien fotografie nemajú. Pri úteku do Tuzly na to nebol čas. Iné najradšej ukazujú tie, kde sa usmievajú. Na piknikoch, pri futbalových zápasoch, na pláži, pri grilovačke, na party.

„Fotografie sú naša medicína. Spomíname si cez nich na dni, keď sme boli šťastné a na tých, ktorí viac nie sú s nami,“ píše Mirsada a pridá k tomu na sociálnu sieť niekoľko fotografií. A ženy v Tuzle kliknú: Páči sa mi. 

 

 

Ženy v meste