|
Život s deckami ma neskutočne baví. A čím sú staršie, tým viac. Milujem tie ich múdra, keď objavujú svet.
„Mami, vieš čo som si všimla?" hovorí mi mladšia, 12-ročná dcéra, keď už nejaký ten čas stojíme na okraji chodníka pri priechode pre chodcov jednej z najfrekventovanejších ulíc Bratislavy. „Keď prechádzaš cez cestu, skôr ti zastanú priemerné, staré a otlčené autá, ako niekto v čiernom bavoráku,“ dodá. Poviem len „hm“ a usmejem sa na vodiča starého otlčeného Favorita, ktorý pribrzdí a púšťa nás cez cestu. „Čo som ti vravela?“ pyšne sa vystrie, spokojná sama so sebou, že jej štatistické údaje slušných vodičov sú úplne v poriadku.
Ibaže, čo čert nechcel, cestou naspäť nás púšťa akurát čierny bavorák. „No do kelu,“ zašomre dcéra a ja sa rozosmejem na plné kolo. „Nič si z toho nerob, tomu sa povie štatistická chyba...“ Tíško dúfam, že rovnako rýchlo sa mi jej raz podarí vysvetliť aj odmocniny a integrály.
Snažím sa, aby z mojich dcér vyrástli slušní ľudia. S pevným morálnym základom. Ony zase s vervou strážia moju morálku.
„Dear Charles,“ píšem kamarátovi do Kanady, keď sa mi dcéra zjaví za chrbtom a hoci vie, že cudzie maily a SMSky nečítame, zjavne jej táto zásada tentoraz ušla. „Čo? Prečo ho voláš jeleň (po anglicky deer)?“ pýta sa ma. A tak si dáme hodinku angličtiny, aby som jej vysvetlila, že jedna výmena písmenka v slovíčku môže priniesť veľkú zmenu. A nakoniec z toho môže byť veľké „misunderstanding“ (nedorozumenie).
„Takže nie jeleň, ale drahý? Ale to je ešte horšie!“ zhučí na mňa moja „domáca hliadka šaría“. „A vie o tom Janka? Lebo ja jej to poviem!“ dodá a výstražne na mňa namieri svoj ukazovák. Janka je Charlesova žena a moja najlepšia kamarátka. Poznám ju o dvadsať rokov dlhšie, ako svoje deti. Takže svojmu škvŕňaťu vysvetlím, že to Janka prikázala Charlesovi písať mi, nech si zlepším angličtinu. Škvŕňa je spokojné a ja premýšľam, prečo muži kedysi obťažovali svoje manželky pásmi cudnosti, keď by úplne stačilo zavesiť im na krk zopár detí (vlastne aj jedno je občas dosť).
Neznášam, keď moje deti plačú. Keď im niekto (alebo niečo) ubližuje, keď majú ťažkú chvíľku a ja s tým nemôžem nič urobiť.
„Posrala som si celý život,“ zúfalo si povzdychne staršia dcéra, keď zistí, že sa nedostala na vytúžený gympel. Z očí jej padajú slzy ako hrachy a mne jej je neskutočne ľúto. Silno ju objímem a v duchu si pomyslím: „Dievča zlaté, túto vetičku si schovaj na horšie časy. Ešte prídu chvíle, keď ju vytiahneš...“
Povedať jej, nech sa netrápi, nech sa na to vykašle, nech to hodí za klobúk, veď o nič nejde...? Blbosť. To jej bolesť nijako nezmierni. To si môžeme povedať my, čo už máme viac ako štyridsať a za sebou zopár životných karambolov. A nadhľad, z ktorého vieme posúdiť, čo stojí za slzy a bedákanie a čo už nie. No štrnásťročné decko, ktoré dosiaľ, chvalabohu, nezažilo žiadnu tragédiu, sa na svet pozerá úplne inak. Prvý životný neúspech je porovnateľný s výbuchom atómovej bomby a vyhladením ľudstva.
Môžem jej ponúknuť len svoje pochopenie, bozk do vlasov a čisté tričko, nech ho pokojne zasoplí, keď mi s plačom položí hlavu na plece. Potom ešte dlhú prechádzku so psom a spoločné pojedanie nanukov pri dobrom filme. Verím, že zajtra nám svitne krajší deň. Ona už nebude vidieť svoju budúcnosť tak čierne a ja prestanem žrať večer nanuky.
(Autorka je redaktorka mesačníku Dieťa)
Prečítajte si aj Život nie je Hollywood
