Daniela Dvořáková je historička – archivárka, ako sama hovorí „stredovekárka“. Venuje sa predovšetkým neskorostredovekým dejinám Uhorského kráľovstva, aristokracii, ženám v stredovekej spoločnosti, každodennému životu a zoohistórii. Na konte má niekoľko vlastných kníh: Barbora Celjská, Rytier a jeho kráľ, alebo Človek a svet zvierat v stredoveku. Teraz dopísala manželovu knihu. Známy historik Pavel Dvořák zomrel minulý rok pár dní pred Štedrým dňom. S jej pomocou však dopísal svoju „Nenapísanú knihu“, záverečnú časť edície Stopy dávnej minulosti.

S historičkou Danielou Dvořákovou sme sa rozprávali o tom, ako jej písanie pomohlo prekonať obdobie smútku, ako sa slávia Vianoce v jej rodine a ako sa slávili v stredoveku. Navyše, v rámci Klubu knihomilov ponúkame podcast, v ktorom nám autorka priblíži svoje nové dielo.

 

V podcaste sa tiež dozviete:

- aké je to dopísať knihu za niekoho iného a zároveň pre niekoho iného

- aká dokáže byť aj história intímna a osobná

- prečo píšeme, keď sme smutní

 

Podcast môžete počúvať priamo tu:

Alebo vo svojom obľúbenom prehrávači (kliknite na ikonu):

 

 

Kde sa zrodila vaša láska k histórií?

Asi cez rozprávky. Od detstva som veľmi rada čítala. Ja som človek, ktorý číta veľa a stále. Keď tak nad tým teraz premýšľam, asi ma k histórií priviedli rozprávky z detstva. Zdalo sa mi zaujímavé zaoberať sa obdobím rytierov, kráľov a princezien, ktorými som žila ako dieťa.“

Historické knihy nielen rada píšete, ale aj čítate? 

Historické knihy nečítam. To nie je pre mňa oddych, ale povinné čítanie, pretože história je mojim povolaním a musím takejto literatúry čítať veľa. História navyše nepotrebuje vymyslené príbehy, ponúka nám toľko vzrušujúcich skutočných príbehov. Uznávam, že je to do istej miery profesionálna deformácia, pretože ma v historickej beletrii vyrušujú rôzne nepresnosti a anachronizmy."

Vrátili ste sa pred pár týždňami z nakrúcania z Benátok. Môžem byť zvedavá? Čo ste tam robili?

"Obrátili sa na mňa – pán režisér Milan Homolka, inak krstný otec našej novej knihy, ktorý mnoho rokov s Pavlom spolupracoval na dokumentárnom cykle Hľadanie stratených svetov.  Oslovil ma, že by chceli v tej Pavlovej práci pokračovať, že nechcú, aby ten program zomrel spolu s ním. Z úcty k nemu, ale aj k samotnému projektu, ktorý sa im veľmi páčil. Tak ma požiadali, či by som v tom nepokračovala. Toho som sa najskôr zľakla, keďže s tým nemám skúsenosti. Zvolili sme však trošku iný prístup. Nebudem sa hrať na Pavla Dvořáka, lebo to, samozrejme, nemôžem. Prizvali sme si k spolupráci iných historikov, čiže to bude skôr taká debata viacerých historikov o nejakom zaujímavom príbehu. Ja v tom celom budem ako keby sprevádzať mojich kolegov." 

V Benátkach ste čo konkrétne nakrúcali?

"Nakrúcali sme film Pozoruhodný príbeh baróna Mikuláša. Je o jednom výnimočnom uhorskom barónovi, ktorý žil v 15. storočí.  Nepodriadil sa spoločenským konvenciám a nežil  tak, ako ho na to predurčoval jeho pôvod. V časoch, keď iní uhorskí aristokrati ledva vedeli čítať a písať, mal obrovskú knižnicu, ktorá presahovala počtom zväzkov najväčšie kláštorné knižnice u nás, Žil výstredne a provokoval, preto skončil vo vyhnanstve v Benátkach, Vďaka zachovaným písomným prameňom v benátskom archíve, vieme vytvoriť plnokrvný obraz tohto uhorského magnáta, pána na Hajnáčke, Šomoške, Šalgó a ďalších hradoch, ktorý sa namiesto stredovekého rytiera stal  pozoruhodným renesančným bonvivánom."

Daniela Dvořáková s manželom Pavlom. Foto: rodinný archív D.D.

 

Nedávno ste dopísali knihu za manžela. Jeho známa edícia má názov Stopy dávnej minulosti. Záverečná časť má číslo desať a dali ste jej podnadpis – Nenapísaná kniha (O láske, práci a histórii). Neviem, aké to je písať za iných, vy sama ste napísali niekoľko vlastných kníh. Toto ale muselo byť iné. Urobili by ste to aj pre niekoho iného?

„Treba povedať, že je to taký môj spôsob vyrovnávania sa so smútkom. Neuroveda má preto aj vysvetlenia. Je potrebné preorganizovať všetky tie spoje v mozgu, ktoré máte spojené s milovanou osobou. Laicky povedané, zoberiete v jednom momente nejaký zážitok a znovu ho prežijete a odložíte ho. A to sa dialo pri písaní tejto knihy. Bola to pre mňa terapia. Spôsob, akým som sa vyrovnávala so smútkom. 

Preto aj tak veľa žien a mužov, ktorí keď stratia blízkeho človeka, tak si pomáhajú tým, že o tom napíšu knihu. Je to liečivé. Dá sa povedať, že ja som tým znovu prežívala všetky okamihy nášho spoločného života. S mojím synom som cestovala po stopách listov a všetko sme fotografovali. S dcérou sme denne telefonovali. Veľa sme sa o tom rozprávali, znovu všetko prežívali, smiali sme sa a plakali. Nemyslím si, že by som takúto knihu, veľmi osobnú a intímnu, mohla napísať o niekom inom ako o partnerovi, ktorý je ako keby mojim druhým ja.“ 

Manžel sa vám rôznymi spôsobmi za ten rok, čo tu nie je, do života vracia. Ale sama ste známou historičkou a odborníčkou na stredovek. Je oblasť histórie, do ktorej sa vám tak povediac manžel neplietol a bola len vašim predmetom výskumu?

„Ani nie...my sme mali záujmy aj voľný čas či prácu veľmi poprepájanú. Ťažko sa to teraz rozmotáva. Mali sme napr. kone, spoločne sme jazdili. Dlhé roky...teraz tiež je to taká oblasť života, ktorá mi zostáva nevyriešená a neviem celkom, ktorým smerom ďalej vykročím. Všetko to, čo sme niesli spolu, vlečiem teraz ďalej sama. Čo sa dotýka histórie, nemali sme vyárendované „svoje“ obdobia, niekedy sme dokonca obaja písali o rovnakom období, ale každý inak." 

Poďme sa teraz trošku porozprávať o období, ktoré skúmate prioritne vy. Aj keď, Vianoce asi nepatria do kategórie „každodenný život“, je možné v skratke opísať, ako vyzerali Vianoce v stredoveku?

„Vianoce v stredoveku boli predovšetkým omnoho duchovnejšie ako dnes. Ľudia sa zúčastňovali bohoslužieb a tie zaberali podstatne väčšiu časť života ako dnes.  Vieme, že keď kráľ Žigmund Luxemburský prišiel na Štedrý večer aj s manželkou do Kostnice na koncil, dorazili uprostred noci, pol hodinu sa zohriali na radnici a potom sa zúčastnili bohoslužieb, ktoré trvali od druhej v noci až do jedenástej predpoludnia nasledujúceho dňa. Strávili v kostole dlhé hodiny uprostred treskúcej zimy. O tom boli vtedy Vianoce, lebo dávanie darčekov a stromčeky je mladšia záležitosť."

Historička Daniela Dvořáková.  Foto - Matej Hakár

 

Čiže Štedrý deň nebol o vymieňaní darčekov...

„Nie. Darčeky sa nevymieňali, ale slávnostnejšie sa stolovalo alebo sa dávali cukrovinky, prípadne boli bohatší štedrejší k chudobným. Darčeky pod stromčekom sú mladšia záležitosť." 

Čo si môžeme predstaviť pod slávnostnejším stolovaním?

„Neboli vyslovene tradičné jedlá, ktoré sa jedli na Štedrý večer. Bol to koniec pôstu, 24.decembra sa ľudia ešte postili a jedli pravdepodobne ryby. Na pôst sa vtedy veľmi dbalo. Okrem rýb mohli jesť aj rôzne iné živočíchy, ktoré boli považované za chladnokrvné. Ako napr. slimáky alebo raky. A od polnoci mohli konzumovať mäso. Veľký rozdiel bol však v tom, o akej domácnosti sa rozprávame. Stredoveká spoločnosť bola hierarchizovaná a hierarchizované boli aj potraviny. To, čo jedli sedliaci alebo mešťania sa nejedlo na kráľovských dvoroch. Dokonca sa verilo, že keby obyčajní ľudia zjedli to, čo bohatí, tak by z toho ochoreli. Že by im to uškodilo, lebo na to treba mať vycvičený žalúdok. Na kráľovských aristokratických stoloch boli lahôdky, exotické ovocie, koreniny alebo také druhy mäsa, ktoré sa nedostávali na stoly nižšie postavených.“

Ako si naši predkovia zdobili svoje príbytky?

„Opäť máme najviac informácií z aristokratických dvorov. Keby sme sa chceli pozrieť na sedliacke dvory, tam by nám skôr pomohla etnológia, ktorá sa tým zaoberá. Príbytky boli ešte v 15.storočí veľmi jednoduché, čo sa týka nábytku, ale ľudia si ich zdobili rôznymi tkaninami. Čo sa ale aj dnes vracia a patrí do stredoveku, tak to je aromaterapia. Akési „vyvoňanie“ a vykurovanie priestoru. Oni na to veľmi dbali. Používalo sa to denne. Mali rôzne guličky z byliniek, ktoré nosili pri sebe, a ku ktorým privoniavali podľa toho, aké nebezpečenstvo či choroba im hrozili. A takisto sa to robilo v priestoroch. Aj ihličím či bylinkami bola zem vystlaná nielen preto, aby priestory voňali ihličím, ale i preto, lebo verili, že to ich ochráni pred chorobami. Na Vianoce sa  príbytky zdobili ihličím a imelom. Stále zelené rastliny boli symbolom života a večnosti. Na Štedrý večer, ktorý nazývali dňom Adama a Evy (dodnes majú v tento deň meniny), zdobili ľudia kostoly vetvami stromov, na ktoré vešali jablká, orechy a podobne."

Historička Daniela Dvořáková.  Foto - Matej Hakár

 

Mali ľudia už vtedy niečo, čo by sme mohli považovať za tradíciu či zvyk?

"K Vianociam sa viazalo množstvo zvykov, vieme o nich z moralistických spisov stredovekých autorov, ktorí tieto zvyky podrobovali kritike. Patril medzi nich aj český benediktín Jan z Holešova, žijúci na prelome 14. a 15. storočia, ktorý opísal viaceré zvyky z českého prostredia (skôr sedliackeho ako šľachtického). Ale je možné, že napríklad rozprestieranie slamy na zem ako pripomienku uloženia božieho dieťatka do slamy v betlémskom chlieve praktikovali aj na šľachtických dvoroch, rovnako ako vydymovanie štedrovečerného stola borievkou  a palinou, či zdobenie miestností čačinou a imelom ako magickú ochranu pred zlými duchmi, chorobami, hladom. Už sme hovorili, že ako ozdoba sa používali jabĺčka, orechy, šípky, sušené huby, ovocie, pečivo."

Do akej miery vaša práca ovplyvňovala aj napríklad slávenie sviatkov? Ako vyzerajú Vianoce v rodine Dvořákovcov? 

"Musím sa priznať, že po smrti manžela, boli tieto Vianoce pre nás všetkých výzvou. Prežili sme ich so synom a jeho manželkou, ktorí pricestovali až z ďalekej Číny, v tichosti a v ústraní. Ale kým manžel žil, dodržiavali sme aj my väčšinu zvykov, ktoré sa dodržiavajú aj v iných domácnostiach. Predovšetkým sme sa stretli ako veľká rodina. Aj manželove deti z predchádzajúceho manželstva. To boli vždy krásne Vianoce. My totiž bývame v starom dvestoročnom domčeku, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Takže to prostredie bolo vždy ľudové, zakúrili sme si v peci a stolovali sme v starobylých krásnych priestoroch.“ 

Daniela Dvořáková s manželom Pavlom. Foto - rodinný archív D.D.

 

V poslednej dobe sa na Slovensku stalo veľmi veľa tragických udalostí. Netreba si nahovárať, že pre všetkých sú Vianoce len sviatky radosti. Vy sama ste minulý rok, pár dní pred Štedrým dňom, prišli náhle o milovaného manžela. V tomto článku ho často spomíname....bol súčasťou vašej práce, domova, koníčkov. Ako sa dajú prežiť Vianoce po rodinnej tragédií?

„V prvom období je človek v šoku. Veľa veci nevníma. Ja keď si teraz na to spomínam, tak mám pocit, že to bol sen. Ľudská psychika má sebaobranné mechanizmy, ktoré nás v tom najťažšom období chránia. Ale potom prídu ťažké chvíle uvedomenia si, čo sa to vlastne stalo. Pre mňa bola asi najväčšou oporou viera, ktorá mi pomáhala prekonať všetku tú hrôzu.“  

Po roku dozrel čas aj na to, aby ste si vedeli povedať, načo sa budúci rok tešíte?

"Tento rok, asi najťažší v mojom živote, ma naučil netešiť sa z budúcnosti, ale tešiť sa z prítomného okamihu. Teším sa z mojich blízkych, z priateľov, z čitateľov našich kníh, zo všetkých dobrých ľudí, ktorí mi pomáhajú. Teším sa z každého dňa, keď je smútok o trochu menší ako inokedy, keď svieti slniečko a vlastne z každej malej radosti. Naučila som sa nič neplánovať, nechať veci plynúť a nachádzať krásu v tom, čo mi život prináša. A tak to, dúfam, bude aj budúci rok."