|
Napriek tomu, že nám rastú pred očami, nevidíme to. Zmeny, ktorých sme neustále svedkami, berieme za statický jav. Automaticky vymieňame pyžamá a nohavice, ktoré odrazu vyskočili nad členky, tričká a svetre, ktorých dlhé rukávy sa premenili na trištvrťové a aj tak nevnímame tie skoky, kedy sa z bábätka stalo chlapča, kedy sa štrbavé dievčatko zmenilo na dospievajúcu slečnu.
Cestou na každoročnú zimnú dovolenku, počas siedmych hodín po diaľnici spájajúcej Paríž so Savojskými Alpami, si uvedomím, že nejako je v aute ticho. Že nepúšťame cédečka so Spievankovom, nespieva sa o zelenej myške, nehráme sa „áno alebo nie“, dokonca si môžeme s manželom vymeniť aj pár viet, aj si každý rozmýšľať nad svojím. Neopakujeme počas niekoľkých hodín v desaťminútových intervaloch, že za koľko prídeme, cikpauzy sa dajú plánovať a predvídať. Keď zastaneme, každý si vie otvoriť sám dvere, obliecť si vetrovku a vystúpiť z auta. Na kľukatej horskej ceste nikto v aute nevracia.
Počas týždňovej lyžovačky som si uvedomila veľkú zmenu v našom živote. Po prvýkrát nikoho netlačila helma, ani lyžiarky, neškriabal šál na krku, nikto neplakal kvôli tečúcemu nosu, nikomu som nemusela naťahovať ráno kombinézu ani zapínať lyžiarky, nikomu som nenosila lyže, nikoho sme nevozili medzi našimi lyžami, ani nezbierali padnutého z vleku. V reštaurácii si všetci traja vedeli prečítať menu, vybrať si, čo chcú jesť, povedať to čašníčke, poďakovať.
Až pri prepnutí z našej pracovnej a školskej rutiny, počas dovolenky mi prišlo, ako veľmi sa čas pohol, že veľa vecí je nenávratne preč, že všetci tí, čo mi omieľali to otrepané klišé, užívaj si, kým sú deti malé, mali pravdu. Čas to všetko vycibril, obrúsil a ja som zistila, že po rokoch ja vlastne tak trochu aj naozaj počas dovolenky oddychujem. Že si môžem večer prečítať v pokoji niekoľko desiatok strán knihy, môžem si vypiť kávu, najesť sa, kým je jedlo teplé, nikomu nemusím nič krájať, natierať ani nalievať, ani nikoho utierať, ani s nikým chodiť na WC.
Čas to však obrúsil dosť nahrubo, pretože so všetkými tými uľahčeniami, zobral oveľa viac. Už sa nikto nepýta na ruky, ani na kolená, odrazu neviem zakaždým identifikovať, čo je za zlou náladou, či plačom. A priplietol sa nový fenomén. Stačí poznámka bratov na strapaté vlasy po stiahnutí helmy a dievča je pol dňa bez nálady. Stačí zle namierená snehová guľa a guľovačka sa premení na vyrovnávanie si súrodeneckých účtov.
„Nechaj ma, nič mi neni, čoby som sa fučala“.
Žeby nadýchnutie pred tou ďalšou otrepanou múdrosťou? Že malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti?
Prečítajte si aj Parížska láska k detailu
