BRATISLAVA. Mal 15 rokov, keď začal viesť prvé krúžky na základnej škole v malej dedine na východe Slovenska. Učiteľoval tam jeho otec. „Pred maturitou som už viedol každý deň jeden krúžok, automodelársky, raketový, letecký, jeden branno-športový a jeden strelecký. Chodili mi tam dedinské deti z rodín, kde veľakrát nemali dobré vyhliadky do budúcnosti,“ hovorí pre Ženy v meste Peter Hudák. Deti učil postaviť autíčko či lietadlo, oni ho naučili ďaleko viac.

„Zistil som, že keď si dieťa postavilo raketu a raketa vyletela, zmenilo mu to život. Pochopilo, že niečo dokáže vlastnými silami. Doteraz ich sledujem  a viem, že sa v živote nestratili. Vždy si vedia nájsť robotu.“ hovorí.

 

Peter Hudák.

 

Učiteľ a metodik

Peter Hudák vyštudoval pedagogiku v Prešove a začal učiť predmety, ku ktorým mal od detstva blízko - dielne a fyziku. Už dva roky po skončení vysokej školy však začal pracovať aj ako metodik.

„Zistili sme, že deti, ktoré prichádzajú z predškolských zariadení nie sú dobré pripravené, nemajú motorickú zručnosť, ktorú by sme očakávali a hľadali sme spôsob ako to zmeniť. Za socializmu sa to riešilo viac, pretože sa budoval priemysel a potrebovali sme zručných ľudí,“ vysvetľuje. Ako metodik vypracoval za päť rokov v rámci osnov námety na zlepšovanie jemnej motoriky, ktoré sa dostali do 55 škôl v celých Košiciach. Väčšinou išlo o hračky, ktoré deti na druhom stupni základných škôl motivovali učiť sa nové veci a zručnosti. Bolo to asi 30 druhov autíčok. „Vymysleli sme to tak, že deti dostali polotovar a sami ho dotvárali, narezali si kolieska z guľatiny, či pospájali klinčekmi,“ vysvetľuje.

 

 

Na šnúrky i v chirurgii

Po páde socializmu predmet dielne na školách zrušili a Peter Hudák v roku 1992 zo školstva odišiel. Vymýšľať hračky neprestal. Vie, ako dokážu meniť deťom život.

„Dobre zvládnutá motorika, hlavne jemná, deťom nedáva len možnosť vedieť vyriešiť rukami jemné a zložité úlohy. Ovplyvňuje to aj komplexný rozvoj mozgu a koordináciu mozgu s očami a rukami, ich psychiku, sociálne zručnosti, sebavedomie a napokon aj schopnosť uplatniť sa v budúcnosti na trhu práce,“ vysvetľuje. „Jemnú motoriku potrebuje každý. Od písania, zaviazania šnúrky na topánke po hru na klavíri, alebo chirurgickú  operáciu."

Ako metodik vymyslel pre školákov prvé hračky, ďalšie navrhol ako otec pre svojho novonarodeného syna. Prvá firma na výrobu drevených stavebníc, ktorú založil, skrachovala. Legislatíva neumožňovala školám, aby si mohli takého didaktické hračky zakúpiť. Pred troma rokmi začal Peter Hudák vyrábať hračky opäť. Pomáha mu v tom aj jeho syn, ktorý sa ako malý s hračkami veľmi rád hrával a dnes má vyštudovaný Harvard. 

„Naše drevené stavebnice, ktoré sme nechávali v detských kútikoch bánk si všimli ľudia z Lesníckeho a drevárskeho múzea v Zvolene a pozvali nás na súťaž, kde sa prezentovali slovenské nápady z dreva. Mali sme veľmi pozitívne hodnotenie  od odbornej poroty z drevárskej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene a to ma motivovalo skúsiť to opäť,“ vysvetľuje Hudák.

 

 

Z jednej krabice 35 hračiek

Hračky, ktoré vymýšľal ako metodik i otec, teraz zdokonalil. „Naše hračky majú veľkú variabilitu – z jednej krabice postavíme až 35 hračiek, sú farebné, sú navzájom kompatibilné, sú tam používané spoje, ktoré sa v technike bežne používajú. Deti pri stavbe zatĺkajú drevené kolíky kladívkom a vytĺkajú vyrážačom a kladívkom. Naše hračky podporujú aj rozvoj reči, lebo sa pri nich deti učia používať nové slová a pestujú sociálnu komunikáciu.

„Chceme aby  hračky stavali s rodičom alebo s inými deťmi,“ hovorí Peter Hudák, keď nám ukazuje svoje drevené stavebnice nazvané MOY TOY. Deti si môžu vlastnoručne postaviť ťahač s vlečkou, bager, žeriav, loď, plachetnicu, dom a takmer sto ďalších. Je  to 8 rôznych setov, určených  pre rodiny, ale vďaka vypracovanej metodike aj  pre materské školy.

 

 

Z jednotlivých častí dokážete postaviť veľké mestečko, na ktorom môže súčasne pracovať až 30 detí. „V mestečku máme dopravné ihrisko so značkami, sú tam záchranári či požiarnici, plánujeme ho rozšíriť o smetiarov, čím sa deti učia aj o triedení odpadu a enviromentálnej výchove,“ hovorí Hudák.

Hoci sa deti v predškolskom veku hrajú s rovnakými hračkami bez ohľadu na to, či sú to chlapci alebo dievčatá, hračky prispôsobili aj vkusu dievčatiek. „Nábytok je farebnejší a nedávno som vymyslel aj kočík a kolísku, ktorú si budú môcť poskladať,“ hovorí Hudák a vysvetľuje, že navrhnúť novú hračku znamená venovať nápadu aj šesť týždňov času, kým dozrie a zjednoduší sa pre výrobu aj pre malých užívateľov.

 

 

Drevené lego

Dostať hračky v cene od 8 do 170 eur k deťom nie je jednoduché. Zatiaľ sa slovenskému výrobcovi hračiek darí viac v Čechách ako u nás. Hračky sú vystavené na jednej z najväčších výstavných inštalácií hračiek v strednej Európe – Království železnic v Prahe. So slovenskými stavebnicami sa tam môžu deti zahrať popri výstavách Lega, Merkura či Igráčika.

„Občas naše hračky volajú drevené lego, čo ma vždy veľmi poteší. Sú tiež variabilné a farebné ako výborné lego, ale pri legu nepoužívate nástroje ako pri skladaní našich hračiek,“   vysvetľuje. V Čechách ich podporil Svaz průmyslu a dopravy ČR, u nás sa skôr investuje do zručností študentov stredných škôl.

 

 

„Motivovať deti a vytvoriť u nich pozitívny vzťah však musíte už v útlom predškolskom veku. Tak ako sa deti naučia chodiť, čo patrí k hrubej motorike, musia sa naučiť aj správne ovládať ruky, dlane a prsty – a teda jemnú motoriku. Jemná motorika sa rozvíja cielene a nie je vrodená. S jemnou motorikou mali deti problémy vždy, ale teraz sa to zhoršilo. Viac sa hrajú s tabletmi a k rozvíjaniu zručností ich už nemotivujú ani ich rodičia,“ hovorí Hudák.

Bývalý učiteľ a metodik to chce zmeniť. Navštevuje metodické centrá, prezentuje a radí sa, ako hračky zdokonaliť. Verí, že sa raz vo veľkom dostanú k tým najmenším, ktorým zmenia život tak ako deťom z jeho bývalých krúžkov.

 

 

 

Prečítajte si aj Ilustrátorka Alžbeta Kováčová: Aká je ilustrácia dôležitá, mi ukazuje môj polročný syn Teo

 

 

Ženy v meste