Vyštudovala si agropodnikanie a rozmýšľala si o veterine. Ako si sa dostala k reportážnej fotografii?

„Veterinu som si rozmyslela, pretože ja by som nevedela utratiť zviera. Namiesto toho som šla na grafiku, lebo ma bavilo tvoriť, vyrábať, kresliť. Ako grafik som vyrábala vizitky, lepenie fólií na kamióny, prešla som si všetkým od bilbordov až po spoty do televízie.“

 

Ako samouk si začala aj s fotografovaním. Ako?

„Mala som dve malé deti, keď sme šli s manželom pracovne do Bruselu. Tam som dostala na Vianoce fotoaparát a začala robiť fotografie. Bola to základná zrkadlovka a základný objektív. Fotila som ľudí a všetko okolo mňa, chodila som na internet a našla som stránku, kde si amatéri i profesionáli dávali fotografie a k ním komentáre, v ktorých fotografie hodnotili a vysvetľovali. Tak som tam dala svoju prvú fotku – vysušený citrón a jeden mi napísal, fajn a čo teraz? Dostala som mínusové hodnotenia, ale brala som to. Začala som sa od nich učiť.“

 

Diana Černáková.  Foto - facebook DC

 

Prečo ťa nakoniec oslovila reportážna fotografia?

„V Bruseli sa často protestovalo, ja som bola na voľnej nohe a tak som to skúšala nafotiť. Bol to adrenalín dostať sa medzi fotografov a získať dobrý záber. S manželom sme sa potom vrátili domov a odporúčal mi skúsiť to v agentúre SITA, kde hľadali práve fotografa. Šéf mi vtedy na rovinu povedal, máš deti, dáme tomu mesiac a uvidíš, keďže je to časovo náročná práca a stresová, a jeho postoj si dodnes vážim. To už bola dcéra prváčka a syn v škôlke a manžel mi s nimi pomáhal. Keď mi ale niekto povie, že je to náročné, tak to musím dať a začala som robiť štyrikrát viac ako všetci muži na svete asi (smiech).“

 

Ako veľmi je táto profesia mužská záležitosť?

„Predo mnou už mali aj fotografku, ale stále som v menšine, teraz som v agentúre sama fotografka medzi mužmi. Dá sa to zvládnuť. Jeden fotograf mi hovoril, aké je ťažké nosiť batoh pre ženu, mala som v ňom niekedy aj 12 kíl, tak som si to odľahčila na sedem kíl. Ale nosiť dieťa je ťažšie, nie?“

 

Foto - Diana Černáková

 

Dávajú ti niekedy pocítiť, že si žena v prevažne mužskej profesii?

„Všade si človek musí tú pozíciu nájsť, snažila som sa zapadnúť. Skôr si radíme, aký urobiť výrez, spolupracujeme. Učíme sa od seba. Cítim to skôr vtedy, keď idem nakupovať techniku a predavač sa na mňa pozerá vždy podozrievavo, či viem, čo chcem. Veľakrát idem na nákup radšej s manželom a nechám hovoriť jeho, je to často rýchlejšie vybavené. Mne dávajú pocítiť, že som žena.“

 

Čo je na fotografii najnáročnejšie?

„Čakanie. Myslím, že 90 percent našej práce je čakanie. Ja mám to čakanie rada a potom tých pár sekúnd, čo mám na ten správny moment.“

 

Čakanie sa spája aj s fotografiou exriaditeľa televízie Markíza, za ktorú si bola nominovaná v tohtoročnej prestížnej súťaži Slovak Press Photo. Ako dlho si na ten záber čakala?

„Fotenie Pavla Ruska bola naozaj dlhá akcia, nevedeli sme, kedy ho privedú, ani ktorým vchodom pôjde dnu. Tak sme obiehali súd, až nakoniec som si povedala, že to risknem a budem čakať pri služobnom vchode. Bolo tam plno novinárov, takže sme sa rozdelili na dve skupinky. Celé to trvalo asi päť hodín.“

 

Diana Černáková posiela fotky Pavla Ruska do redakcie priamo z miesta fotenia.  Foto - Ivana Šablatúrová

 

Nominovaná si bola aj za slávnu fotografiu grimasy Fica počas demisie u prezidenta Kisku. Ako vznikla?

„Tam nás bolo viac fotografov, všetci sme fotili ako si Fico podal ruku s Kiskom a vtedy mu povedal „Ja nikam neodchádzam“, potom sa k nám otočil a mal tú grimasu. Poslednú fotografiu mám už len ja, to je tá, kde on je v grimase a Kiska má sklonenú hlavu. To už ostatní zložili foťáky. Ja som fotila ďalej, lebo som potrebovala Ficovu tvár, keďže som ju nemala pri podaní rúk. A na tú som aj pyšná, len som sa modlila, aby bola aj ostrá. Moje najobľúbenejšie fotografie sú presne takéto, je to fotografia, ku ktorej už netreba slová. To je pre mňa najväčšie uznanie.“

 

Foto - Diana Černáková

 

 Poslala si do súťaže Slovak Press Photo aj iné fotografie?

„Poslala som fotografie z futbalu, že ako to tam vyzerá, ale oni to zaradili do rubriky príroda. Zrejme, keď žena fotí šport, tak je to príroda... (smiech).

 

Pripravuješ sa na tému, ktorú ideš fotiť?

„Príprava je, keď viem, kam idem. Napríklad, keď ma pošlú na futbal už viem, čo mám čakať, musím byť rýchla, aby som stihla zachytiť výskok s hlavičkou, to je náročné a obdivujem to, keď to vidím na fotografiách. Je to pre mňa výzva. Keď som išla na prvý futbal, vyhľadal som si na internete, ako sa fotí, radila som sa, učím sa stále. Keď viem, kam idem, rozmýšľam dopredu, čo by som tam mohla zakomponovať. Niekedy je však toľko akcií, že ani neviem, kde som.“

 

Je nejaký záber, ktorý by si neurobila? V čase utečeneckej krízy vzbudila veľkú polemiku fotografia malého mŕtveho chlapčeka na pobreží mora. Odfotila by si ho?

„Ešte som nebola v situácii, kedy by som mala fotografovať mŕtvych ľudí. Snažím sa na takú situáciu pripraviť, a neviem, či by som fotila, pomáhala alebo zachraňovala samú seba, ako keď sme boli v Belgicku a stali sa tie teroristické útoky päť minút od nás. Možno, keď to nastane, tak budem vedieť.“

 

 

Majú sa také drastické fotografia uverejniť?

„Podľa mňa to treba uverejniť. Fotka chlapčeka bola veľmi silná a mali by ju ľudia vidieť, aby si uvedomili, aké majú šťastie, že nemusia utekať zo strachu o život, že nežijú vo vojne. Ja som veľa rozmýšľala o fotografii, ktorá vznikla, keď zastrelili ruského veľvyslanca na vernisáži a tá fotografia získala aj ocenenie. Vtedy som si hovorila, že by som ju asi do súťaže neposlala, ale zmenila som názor, lebo je tam povedané všetko. Stále sa to však vo mne bije, či dať takú pozornosť atentátnikovi. On sa tou fotkou stal slávny a im ide presne aj o to - zviditeľniť sa.“

 

Naposledy vyvolali na našom portáli veľkú polemiku fotografie z pohrebu Martiny Kušnírovej, ktorá bola v svadobných šatách. Museli sme nakoniec fotografie z agentúry TASR stiahnuť.  Zverejnila by si ich také fotografie?

„Ak dá rodina súhlas, nevidím v tom problém, treba to ukázať, pretože je to vec, ktorá nás všetkých trápi a aj takto ju pripomíname. Časom ľudia hovoria, bože, zase sa o tom píše, ale kým to nie je uzatvorené, tak to stále treba pripomínať. Neviem, či by som také niečo ako mama vedela nafotiť, neviem si predstaviť, čo musí mama prežívať, pohreby sú pre mňa celkovo problém. Keď idem ja, hľadám taký pietny pohľad a som viac v ústraní.“

 

Fotografujú ženy inak ako muži?

„U žien som si všimla, že do toho dajú niečo iné, ten ženský pohľad iný, ani neviem, čím to je, možno viac emócií, ale líši sa to.“

 

Fotíš ty inak muža ako ženu, politika ako političku?

„U mužov mi neprekáža fotiť grimasy, keď mám ženu pred objektívom, snažím sa, aby bola pekná, ja ich zosmiešňovať nechcem a viem, že som tá, čo takto diskriminuje, ale chcela by som ženy vyzdvihnúť. Keď sa pozrú na tú fotografiu, aby sa cítili dobre. Ženy si na tom zakladajú viac. Ale, keď je záber dobrý, ide aj to bokom. Raz mi jedna pani ministerka vytkla, že som ju odfotila s výstrihom (z nadhľadu). Vyčítala mi, že to nebol žiaden chlap, ale ja ako žena.“

 

Foto - facebook DC

 

Neprekáža ti, že je agentúrna práca anonymná a na konci mnohí nevedia, že si autorkou fotografií? 

„Toto mi nerobilo problém, iba sa vždy teším, keď sa moja fotografia niekde objaví. Na agentúre ma baví, že idú fotografie na viacerých denníkov, na portáli, občas sa mihnú ako zábery v televízii. Keď vyberú z rovnakej akcie fotografiu druhej agentúry, všimnem si, v čom je lepšia a snažím sa poučiť.“

 

Takýto záujem si zažila so slávnou povolebnou fotografiou Roberta Fica s kolou. Ako záber vznikol?

„Vznikol počas volebnej noci, asi 48 hodín sme boli na nohách. Celý večer sme čakali a ja som stále prehovárala štáb, aby nás pustili hore, že verejnosť potrebuje vedieť, čo sa deje. Tak nad ránom, keď už boli výsledky, nás pustili hore. Boli sme traja na jednom mieste a keď začali Fica vyhadzovať, šla som naslepo a cvakala, a dúfala, som, že aspoň jedna fotografia vyjde. Vrátili sme sa dole a hneď som išla vydávať fotografie a tá jedna vyšla. Na druhý deň to začalo, šéf mi volal, že fotografiu chcú aj ľudia zvonku, lebo mnohí z fotografov sa zbalili a odišli, takže nič nemali. Viem, že aj vonku sa predávala, aj ju denníky uverejnili opakovane. Je to o tom, čo tá fotografia ľuďom povie.“

 

Diana Černáková-  Foto - Milan David

 

Fotíš osem rokov, ale stále hovoríš, že sa učíš. Kam by si to chcela vo svojej profesii dotiahnuť?

„Rada by som možno robila v denníku a robila rozhovory, alebo išla na dlhšiu reportáž na niekoľko dní. Prípadne by som rada robila zákulisie filmu, to by ma veľmi bavilo. Pre mňa fotografia znamená spôsob, ako tie momenty zachytiť pre budúcnosť, to je strašne dôležité. Ja mám všetky svoje pracovné, ale aj rodinné fotografie doma a strážim ich ako oko v hlave. Môj manžel je z oblasti IT, tak mi pomáha to všetko uložiť elektronicky, aby pretrvali. Asi sme sa našli (smiech).“