Eliška Sabo, je manželka slovenského futbalové reprezentant Erika Saba, ktorý je momentálne hráčom izraelského mužstva Beitar Jeruzalem. Odchovanec Spartaka Trnava si počas svojej kariéry zahral tiež už v Grécku, kde ho manželka taktiež sprevádzala. 

 

Váš manžel je momentálne hráčom izraelského mužstva Beitar Jerusalem. Aký je život v tak netypickej futbalovej krajine? 
 
"Na život v Izraeli sme si zvykli pomerne rýchlo, hlavne vďaka počasiu. Je tu príjemne počas celého roka, no najlepšie to padne v zime, keď na seba nemusíte vrstviť kusy oblečenia, postačia tenisky a sveter." 
 


                                                                 Momentky z Izraela. Foto - Eliška Sabo


Izrael je pomerne nebezpečná krajina. Nemali ste pred príchodom do krajiny z niečoho strach?

"Tak túto záležitosť by som rada ozrejmila. Lebo si myslím, že máme na Slovensku veľmi skreslené informácie, ktoré sa nám dostavajú z médií. Mnoho ľudí, ktorí ma sledujú na instagrame, si mohli všimnúť, že Izrael nie je vôbec nebezpečný, ako si azda všetci myslia. Aj keď sa priznám,  odvtedy čo sme tu, tak sa stal už nejaký ten incident v hlavnom meste. Keďže žijeme zhruba 50 km od Jeruzalema a miestne média v hebrejčine nesledujeme, tak by sme sa o žiadnej udalosti ani nedozvedeli, iba od tých našich slovenských. Nie je tu cítiť žiaden nepokoj. Panuje tu nepokoj medzi židovským a arabským svetom. Bohužiaľ, toto sú problémy, ktoré tu boli a budú aj naďalej. Koniec koncov, veď aj na Slovensku sa každú chvíľu udeje nejaké krimi, a máme právo sa tam obávať žiť?."

"Dnes tu majú už dobre rozvinutý vojenský systém. Treba si však zvyknúť, že za bežného dňa v určitých intervaloch prelietavajú vrtuľníky do vojenských základní. Za rok a pol, čo som v Izraeli, sa dá povedať, že som si ho prešla od severu až po juh a nikdy som sa so žiadnym konfliktom či nepokojom nestretla. Letisko je prísne strážené, patrí medzi najkontrolovateľnejšie na svete. Po príchode do krajiny tu čaká každého zhruba 5-minútový vstupný pohovor na pasovej kontrole. Pred každým nákupným centrom, vlakovou alebo autobusovou stanicou, nejakou inštitúciou stoja tzv. ochrankári a kontrolujú osobne tašky, kabelky, ruksaky, auta a kufre. Na uliciach vidieť mnoho vojakov a policajtov a je úplne bežná vec, že na ulici stretnete 16-18 ročných študentov so samopalmi. Je tu totiž povinná vojenská dochádzka rovnako ako pre mužov, tak aj pre ženy. Snažíme sa tu len vyhnúť verejnej doprave ako aj veľkým davom a ak sa dá, do nákupného centra chodíme bez synčeka. Myslím, že dnes je Európa viac nebezpečnejšia, keďže máme otvorené hranice. Máme veľa pomiešaných národov a rôznych imigrantov."
 


Spomínate si ešte, aká bola realita po Vašom príchode do tejto krajiny?   

"To si spomínam. Predovšetkým som sa snažila zistiť niečo o domobrane, ktorá v prípade potreby upozorní na hroziace nebezpečenstvo. Ďalej bolo potrebné vybavenie víz, keďže v Izraeli funguje len 90-dňový voľný pobyt. Nevyhnutne sme si museli nájsť aj nejakú zdravotnú poisťovňu, pre seba aj nášho synčeka, kedže Izrael nie je v Európskej únii. Našťastie, sa o všetky tieto záležitosti postaral klub. Zdravotnú starostlivosť tu majú na veľmi dobrej úrovni. Máme tu kliniku, aj všetkých potrebných doktorov. Nesmiem ešte zabudnúť na aklimatizáciu. Prišli sme začiatkom októbra a teploty boli stale dosť vysoké a vzduch pri pobreží veľmi vlhký, aspoň pre nás."
 


V každej krajine sú typologicky odlišní ľudia. Akí sú tí v Izraeli? Zvykli ste si na ich životný štýl? Existuje niečo, v čom funguje Izrael lepšie ako Slovensko a naopak?

"Mentalita ľudí je tu celkom odlišná. Pri komunikácii s miestnymi je cítiť značné rozdiely. Tak, ako sú tu ľudia veľmi priateľskí a nápomocní, vedia byť aj arogantní a nevedia ustúpiť. Rozdiel vidím v tom, že my sme stále veľmi konzervatívny národ a bojíme sa hocikoho osloviť len tak vonku a nemusíte mať na to dôvod. Tu sú ľudia veľmi otvorení a priami. Na ulici sa hocikedy porozprávate s neznámymi ľuďmi. Je to normálne a prirodzené, do reči sa s vami dá každý a hlavne, ak vidia, že ste cudzinec. Služby sú tu kvalitné, ale pomalé, na všetko majú čas. Rovnako ako v iných prímorských mestách, život si užívajú a nikam sa neponáhľajú. Pracovný týždeň trvá od nedele do piatku, zväčša do 14:00 hodiny. Po západe slnka začína šabat (ich vikend). Prestanú jazdiť autá, taxíky. Celá doprava, obchody sa zavrú, mesto sa vyľudní."
 


                                                                 Večera počas Shabbatu Foto - Eliška Sabo


"Večer sa celá rodina stretne a zasadnú k jednému stolu, kde ich čaká spoločná večera s množstvom chodov, rôznych jedál a židovských tradícii. Počas tejto večere sú mobily vypnuté a odložené. Niekoľkokrát sme mali možnosť zažiť takúto večeru a vidieť niečo z osobného židovského života. Bol to veľký zážitok. Počas šabatu sú zatvorené všetky obchody, výnimkou sú niektoré podniky a reštaurácie v prímorských mestách ako je Tel Aviv, Haifa a podobne. Šabat končí v sobotu po západe slnke. Za zmienkou stoja aj židovské svadby, ktoré sa konajú bežne v priebehu pracovného týždňa a počet ľudí sa vie vyšplhať aj nad 700 ľudí. Gastronómia je tu výborná. Od rôznych rýb až po šaláty, na ktorých si ja ako vegetarián veľmi ulietavam. Najobludnejší pozostáva z bulguru, šošovice, maty, petržlenovej vňati, orechov, listového šalátu, brusníc a sladko-kyslej zálievky.  Na chuť sme tu prišli tradičnému humusu, bez ktorého si nevieme raňajky ani predstaviť"




                                                                 Obľúbený šalát 

 

Na čo ste si zvykali najhoršie? 

"Najväčší kameň úrazu je tu podľa nás cestná doprava. Čisté šialenstvo. Na cestách presne vidíte, kto je miestny a kto turista. Prezradí ich nevyhadzovanie smeroviek, vytrubovanie, jazdenie v susedných pruhov, nezastavenie na stopkách a prejdenie na červenú. O parkovaní pomlčím, to mi tu najviac zdvíha tlak. Nechápem, ako vie niekto nejakým spôsobom zabrať dve až tri miesta na parkovisku. Vrcholne bezočivé a arogantné voči ostatným vodičom je, ak niekto zastaví v kruhovom objazde a vystupuje v ňom, alebo zastaví na spomaľovači bez vyhodenia výstražného trojuholníka. Musíte tu veľmi predvídať. Na diaľnici neplatí pravidlo obiehania vľavo, ale “obiehaj, kde sa dá” - tým pádom tu nefunguje ani žiadne zaraďovanie. V pravom pruhu sa niekedy jazdi rýchlejšie ako v ľavom. Jazdenie v Izraeli si vyžaduje istú dávku trpezlivosti, a ak mal niekto možnosť to zažiť, tak vie, o čom hovorím."
 


                                                                 Parkovanie v Izraeli. Foto - Eliška Sabo


"Izrael má však krásne, rovne vybudované cesty, bez jám a dobre označenie po celej krajine. Je možné celú krajinu precestovať po diaľnici. Výnimku tvoria palestínske oblasti. Palestína je územie okupované Izraelom. V pásme Gazy je turistika zakakaná. Ostatne časti Palestíny je možné precestovať iba s organizovanými turistickými zájazdmi alebo so sprievodcom, napr. mesto Betlehém alebo Jericho. Bohužiaľ, politika  medzi Palestínou a Izraelom je na môj vkus veľmi komplikovaná a nie je vôbec ľahké ju pochopiť. Izrael je inak nádherná krajina. Má snáď všetko, čo krajina má mať. Štyri moria, krásne a teplé slnečné dni, púšť, jaskyne, kráter, a stovku pobreží."

 

                                                                 Momenty z Izraela

 

Izraelská liga je pomerne podceňovaná. Síce nie ste futbalistka, no videli ste už úroveň futbalu na Slovensku a tiež Grécku. Aký máte názor na úroveň ligy? 

"Áno, samozrejme. V Grécku je liga na vysokej úrovni, no ani tá izraelská by sa nemala podceňovať. Návštevnosť na štadiónoch je veľmi vysoká, ľudia tu futbalom žijú. Beitar Jeruzalem má obrovské množstvo verných fanúšikov z celého Izraela. Nemajú problém cestovať aj 3-4 hodiny na zápas každý týždeň."

 

                                                                Eliška s manželom Erikom po zápase Beitaru Jeruzalem


V Izraeli je o futbal pomerne veľký záujem. Chodíte okrem domácich zápasov aj na tie súperove?   

"Chodíme zväčša na všetky domáce zápasy a ak sa dá, aj na zápasy vonku. Mestá v lige sú pomerne blízko od seba. Na zápasoch nám robí spoločnosť náš miestny kamarát, ktorý je kaderník a veľký fanúšik Beitaru. Je veľmi priateľský a pomáha nám vo všetkých smeroch. Nedávno sme zažili spolu dobrodružstvo na ceste do Beersheby, kde sme šli po príšernej púštnej ceste asi 15 km. Všetci tu zapadali v kameňoch a pieskoch ako puzzle. V tej chvíli sme si boli všetci nápomocní. Ťahanie a tlačenie tu bolo povinné (smiech). Na štadión totiž vedú len dve cesty. Jedna tá, ktorou idú všetci tí, ktorí nemajú jeepy a nechcú si rozbiť auto. No je tam potrebné rátať aj s dvojhodinovou kolónou. Druhá je tá púštna, na ktorej obetujú kvôli zápasu aj nejakú tú odtrhnutú súčiastku (smiech)."
 
 
                                                                Eliška a syn Sebastian na zápase Beitaru Jeruzalem                                                             


Erik sa ešte počas pôsobenia v PAOK-u Solún vyjadril, že má na viac ako na pôsobenie v Beitar Jeruzalem. Prečo?

"Myslím si, že trocha podcenil ligu a obával sa, že sa nepresadí v slovenskej reprezentácii. Je dôležite si uvedomiť, že hráč musí hrávať, nech je už v akomkoľvek tíme. Nemal by uprednostniť vysedávanie na lavičke v dobrom klube. Chuť po hre je väčšia ako čokoľvek iné."



Čo Váš malý synček Sebastian. Ide v otcových šľapajách, bude futbalista? 

"Náš syn má loptu veľmi rád. Je šikovný, niektoré jeho strely a šprinty by mu závideli aj mnohí hráči v klube (smiech)."
 


Má Erik väčšieho fanúšika ako synčeka Sebastiana? 

"Sebastian chodí na zápasy veľmi rád. Rozhadzuje, tlieska rukami a fandí ako starý chlap. Niektoré slová sa dokonca naučil hovoriť až na zápase ako napríklad  “Yalla yellow Sabo”, keď ich započul od fanúšikov (úsmev). Zápasy sa tu hrajú v zime tak isto ako aj v lete veľmi neskoro, o deviatej večer. Cesta domov nám trvá zhruba hodinu, takže do mesta Rishon LeZion kde žijeme, sa dostaneme niečo po pol jednej ráno, a po ceste v aute už vždy vytuhne." 
 


                                                                 Momentky z Izraela. Foto - Eliška Sabo
                                                                 

 
Vyskúšali ste si už život na Slovensku, Grécku a teraz v Izraeli. Ako by ste zhodnotili jednotlivé krajiny? 

"Zatiaľ to neviem porovnať. Každá krajina bola alebo je niečím výnimočná. V Grécku som bola ani nie pol roka. Keď som bola v šiestom mesiaci tehotenstva, Erik odišiel hrať do Grécka a trvalo istý čas, kým si našiel bývanie a trochu sa udomácnil. V čase, keď som za nim mohla vycestovať, letecké aerolinky už neprepravovali tehotné ženy vo vysokom štádiu tehotenstva. Sebastian sa narodil predčasne, krátko po 36. týždni, takže náš pobyt sa zas o niečo predĺžil. Erika uvolnili z Paoka Solún hneď, ako sa dozvedel o pôrode a to len na jeden deň. Na ten ďalší už odlietal naspäť na zápas. Do Grécka sme odišli, keď mal Sebastian dva mesiace. Zhruba po pol roku sme boli konečne spolu vsetci v Grécku. Neviete si predstaviť tie hormóny, ktoré s vami lomcujú, keď ste na všetko sama. Balenie, sťahovanie a pôrod. Zvykanie si na nového člena. Grécko bolo po tom všetkom pre mňa vykúpením. Naš synček tam začal vnímať, usmievať sa, plaziť. Mám na to obdobie krásne spomienky. Keďže bol ešte bábätko, tak som si veľa Grécka neužila. Bývali sme pri rodine Makovcov a keď to bolo možné, spríjemnili sme si deň návštevou u Zuzky, manželky Roba Maka. Do Izraela sme prišli, keď mal Sebastian 11 mesiacov a začínal chodiť. Všetko bolo podstatne ľahšie. Precestoval so mnou všetky miesta v Izraeli, vrátane mŕtveho mora, ktoré je mojou srdcovkou."



Je ťažké byť manželkou profesionálného futbalistu?  

"Každá práca nesie so sebou určite výhody aj nevýhody. Rovnako, ako stáť po boku športovca. Celoročné cestovanie na zápasy tým, že sa hrá futbal v Izraeli aj v zime, keď iné krajiny máju v decembri voľno. Tu sa hral zápas aj na Vianoce. Židia Vianoce neoslavujú a tak sme tento rok Štedrý deň na Slovensku oslávili sami s rodinou. Erik priletel 25. decembra po zápase. Spravili sme si vianočnú večeru a rozbalili darčeky na 2. sviatok vianočný. Tento rok mal voľno po sezóne v lete, bohužiaľ, len týždeň, keďže sa po sezóne konal ešte reprezentačný zápas a po ňom nasledovala hneď príprava a európska liga. Času nebolo. Nuž, pracujúci človek, má nárok minimálne na 20 dni dovolenky, tu to však nehrozí. Musíte sa zriecť mnohých veci, ale ten úspech stoji za to. Každý jeden fanúšik a každá vyhrá vás poteší a posunie vpred."
 


                                                                 Vianoce. Foto - Eliška Sabo


Ako často chodíte domov do Trnavy? 

"Ako sa podarí. Minulý rok to bolo asi trikrát. Počas toho ako hrala slovenská reprezentácia, s tým, že celé leto sme zostali na Slovensku, keďže tu sa teploty šplhali nad 40 stupňov a vzduch bol veľmi ťažký. Užili sme si teplé dni s rodinou na Slovensku. V zime sme tu mali pomerne rušno, od septembra sme mali každý mesiac návštevu." 
 


                                                                 Eliška a jej rodina na návšteve v Izraeli 

 

Určite Vám ani manželovi neušla výborne rozbehnutá sezóna Spartaka Trnava. Udržia si podľa vás náskok a ovládnu slovenskú ligu? 

"Futbal v Trnave sledujeme a držíme im palce. Veríme, že ligu vyhrajú, zaslúžia si to. Majú krásny a komfortný náskok. Na titul sme čakali dlhé roky a spolu s novým štadiónom to tak v duchu, už každý očakáva." 
 


Aj Beitar má výborne rozbehnutú sezónu. V tabuľke mu patrí tretie miesto, len s minimálnym náskokom na lídra súťaže. Hovorí sa o titule?

"Medzi prvým a tretím miestom je len jeden bod. Každý si to v duchu želá. Ligové zápasy končia už o dva týždne a začína sa hrať play off. Do konca mája je ešte dlhá doba a stať sa môže všeličo. Okrem ligy hrajú ešte v izraelskom pohári, kde sú už vo štvrťfinále. "