V ten deň sa zišlo takmer 40 novinárov, ktorí sa venujú turistickým témam a písali o atraktívnom susednom Česku. Ako sme sa neskôr dozvedeli od organizátorov výletu, práve končiaci sa rok bol pre Česko veľmi úspešný, lebo túto krajinu navštívilo viac turistov ako v minulých rokoch. Druhou najväčšou skupinou boli Slováci. Je to trocha aj naša – novinárska zásluha, kedže píšeme o zaujímavostiach, ktoré sa tu dajú vidieť. A za to sa nám dámy z CzechTourismu chceli poďakovať. Akým spôsobom? Do poslednej chvíle to tajili. Vedeli sme len, že si máme rezervovať takmer celý deň, do neskorého poobedia.

Až po hodine cesty autobusom sme sa dozvedeli, že nemáme namierené do Česka, ale do Topoľčianok. Čo to má spoločné s Českom? Tam totiž pravidelne v lete býval prezident Tomáš G. Masaryk. Prezreli sme si preto prezidentské apartmány a nazreli do zaujímavej histórie Československa. Celý deň sa niesol v tomto duchu. Aj jedlo bolo „šité na mieru“ – pochutili sme si na menu, podobné tomu, aké jedával prezident.

Bola som očarená. Niekto si dal námahu, aby mi poďakoval za moju prácu. Od septembra vymýšľal prekvapenie. Malo to veľmi zaujímavú myšlienku. Ten deň sme sa mohli cítiť dôležití a výnimoční. Niekomu záležalo na tom, aby nám nebanálnym spôsobom povedal ďakujem.

Vracala som sa domov spokojná, docenená a potrebná.

Keď som si potom sadla za počítač, klesla som o desať poschodí. Natrafila som totiž vo virtuálnom priestore na rekapituláciu niekoľkých iných projektov, ktorým som sa tento rok venovala a pracovala na ich úspech. Bojovala som o ne, písala žiadosti, získavala dotácie a spolupracovníkov. Lenže v tej rekapitulácii na mňa nejako zabudli. Ako keby som tam vôbec nebola a nepriložila ruku k dielu.

V ten deň som na vlastnej koži zažila dva absolútne odlišné prístupy. Ako keby mi v kine premietali dva rôzne filmy. Pekné, so zaujímavým dejom, s tým rozdielom, že pri spolupráci na prvom filme niekto v záverečných titulkoch prácne uviedol všetky mená. Takmer 40! A tým spôsobom každý, aj ten najmenší tvorca toho úspešného projektu, neodchádzal bez povšimnutia. Po druhom filme to chýbalo. Našťastie sa to dá doplniť. Opraviť. Časom zabudnúť na nepríjemný pocit nepovšimnutia. Život ide ďalej. Veď každý z nás robí chyby.

Práve s istou známou vediem mailovú konverzáciu. Píše mi, že nikde nie je doceňovaná. Ani v práci, ani v súkromí. Pracuje, priam drie ako kôň a nedostáva sa jej žiadna pochvala, odmena, či uznanie. Smutné. Smutné, koľkí ľudia makajú a bez povšimnutia. V záverečných titulkoch sa ich meno neobjaví. Život je veľké umenie, ktoré si zaslúži dobré spracovanie. Do poslednej bodky, aj v záverečných titulkoch.

Prečítajte si aj Keby šlo o vašu alebo susedovu dcéru?