Ženy v jeho živote

 

Aká bola prvá žena vášho života?

„Moja mama bola nádherná, štíhla blondína, ktorá nosila slamené alebo lykové klobúky so širokou strechou a kvetinami. Chodila vo vysokých „korkáčoch“, ktoré boli  v 50. rokoch v móde, a ja som bol do nej zamilovaný.“

 

Čo vás naučila o ženách?

„Už len svojím zjavom mi dala zmysel pre krásno. Ale naučila ma aj množstvo praktických vecí do života, napríklad strašne dobre varím a rád umývam riad. Ale smerom ku ženám mi možno ešte viac než mama dali učiteľky. Mal som obrovské šťastie na krásne učiteľky. Napríklad naša učiteľka biológie pani Lejseková bola ryšavá, mala dlhé zvlnené vlasy, pehavá – a na to som zaťažený dodnes.“

 

A čo prvá láska?

„Keď vidím, aj vo svojom blízkom okolí, ako ľudia mnohokrát šliapnu do... radšej ani nepoviem kam, a potom sú z toho trenice, boje a súboje, až po dramatické rozchody, tak musím povedať, že som mal šťastie. Toto som nepoznal. Keď som mal necelých 16 rokov, mal som obrovské šťastie a dostal som sa do nemocnice...“  

 

Dostať sa do nemocnice je podľa vás šťastie?

„A ešte aké! Dostal som suchý ekzém. To je hnusná vec. Podať niekomu ruku je priam nemožné. Pritom v tom čase som už tri roky publikoval kresby v novinách, veľká sláva, a zrazu taká galiba. No ale to šťastie! Prišiel som do nemocnice a na kožnom oddelení bola nádherná sestrička. Úžasné stvorenie. Príslušný anjel strážny, ktorý má na starosti také delikátne situácie, ako je strata panictva, to zariadil tak, že som do týchto sfér vhupol pod odborným dohľadom. No a takto nejako to so mnou šlo ďalej. Aj keď o mne kolujú rôzne legendy, fakt je, že som sa nikdy nehnal za ženami.“

 

 

Skutočne?

„Naozaj nie, lebo to je ako s peniazmi - keď ich človek veľmi chce, tak sa k nim väčšinou nedostane, alebo o ne dokonca príde. Ale keď si dáte odstup, peniaze prídu samé. Tak je to aj so vzťahmi. Nikdy som sa za tým nehnal, ale niekedy sa to stalo. A keď príslušný anjel strážny to takto na vás nachystá, bol by hriech z toho vycúvať.“

 

Hovorí sa, že za každým úspešným mužom treba hľadať chytrú ženu. Ako ste stretli pani Popovičovú?

„Len priblblí muži si môžu myslieť, že sme lovci. Nie. My sme v tom nevinne, my sme tí ulovení. Ženy si vyberajú mužov, nie naopak. Aj páv môže chodiť po dvore a neviem ako rozťahovať svoj chvost, keď má pávica iný zámer, má smolu. Takže keď sa pýtate na moju neustále súčasnú manželku – takto ju volám už dosť veľa rokov – jednoducho ma odchytila.“

 

A celý život vám potom vytvárala zázemie, aby ste mohli tvoriť. Alebo sa mýlim a ste dvojkariérové manželstvo?

„Nie. Ja si myslím, že žena ako milenka či manželka je úžasná, ale najdôležitejšie je jej poslanie žena-matka. A v tomto sme si s manželkou porozumeli hneď od začiatku. Keď prišli deti, a máme ich tri, dohodli sme sa, že ja potiahnem finančné zabezpečenie rodiny a ona sa postará o deti a domácnosť. Samozrejme, keď deti podrástli, vrátila sa do práce.“

 

Takže máte ideálny vzťah?

„Iste, že časom došlo aj k problémom. Viete, keby sme teraz my dvaja nesedeli u mňa v ateliéri, ale v kaviarni a ide okolo nejaká rodinná známa, možno by už aj telefonovala manželke. To sú také špecialistky. A toto nerobí dobrotu. V istej chvíli sa preto naše cesty s manželkou dokonca rozdelili – aj keď nie pred úradom – no po čase sa to utriaslo, z čoho sa naše deti tešia dodnes. Moja dcéra hovorí: „Tatko, ja som taká šťastná, keď vás dvoch vidím spolu! Lebo vy nie ste len manželia, vy ste kamaráti!."

 

 

Keď sa vám narodila dcéra, zmenil sa váš pohľad na ženy?

„No jasné! Keď príde do rodiny ženský element, to hneď vidno. Dcéra mala obrovský vplyv nielen na mňa, ale aj na svojich dvoch bratov. Ešte mala len dva-tri roky a už si nás ovíjala okolo prsta. Chlapec toto nedokáže.“

 

 

Keď dospievala, učili ste ju niečo aj o mužskom svete? Hovorili ste jej, čomu sa vyhnúť, aby sa v láske nepopálila?

„Snažil som sa deťom do vzťahov nekecať. No s odstupom času som si potom vravel, že to bola chyba. Občas som, veru, mohol, aj keby to bolo pre nich otravné. Ale ani ja som si nedal kecať do týchto vecí. Keď sa ženili moji dvaja bratia, bola to veľká sláva – v kostole svadba, civilná svadba, v škole ešte mejdan, lebo boli študenti. Ja som len zatelefonoval rodičom, že „práve som sa oženil“. Môj tatko povedal: „Keď si opitý, nikdy netelefonuj domov.“ O týždeň však prišiel list, že ak som sa naozaj oženil, aby som poslal domov potvrdenie z národného výboru... Preto, keď aj moja dcéra prišla s tým, že sa ide vydávať, povedal som len „veľa šťastia“. Trvalo to štyri roky a bolo po láske. V Austrálii, kam odišla spolu s bratom pred dvadsiatimi rokmi na polroka na jazykový pobyt, sa potom zamilovala do Novozélanďana, no tiež to odišlo. Dnes je single a žije svoj život. Keď ju kritizujem, že jej unikajú nejaké veci, hovorievam: „Raz budeš taká stará ako ja, no ja, keď privriem oči, premietajú sa mi tam všelijaké filmy. Ale ty keď privrieš oči, uvidíš tam len oblohu...“

 

Ženy v jeho tvorbe

 

Žena ako taká je vašou najväčšou múzou – či je to vo vašom literárnom alebo výtvarnom diele. Čokoľvek robíte, nejako tam tú ženu dostanete. Prečo práve žena?

„Nepoznám lepšiu ani väčšiu tému, ako je žena. Je darkyňa života. A ja som presvedčený, že keď Boh stvoril Adama a videl, aké urobil nedokonalé dielo, až potom z jeho rebra vyklonoval dokonalé stvorenie – a tým je žena. Áno, u mňa sa objavuje v ilustráciách, vo voľných kresbách, v grafike, maľbe. Vždy kreslím ženy. Aj keď som robil cyklus Zlaté roky šesťdesiate, sú tam príbehy ako olympiáda v Mexiku, prvá operácia srdca v Kapskom meste, John Lennon a jeho Yoko..., ale vždy tomu dominuje jedna veľká figúra ženy.“

 

Ste majstrom hravého erotického aktu. Čo hovoríte ľuďom, ktorých táto časť vašej tvorby poburuje?

„Raz som mal výstavu v Štúdiu L+S, kde bolo asi 80 obrazov a dominovali im ženy. Vernisáž bola úspešná, no o tri dni na to si priestory divadla prenajala súkromná firma a manažérka PR agentúry obrazy zvesila, vraj kvôli nemravnosti. A to ma šokovalo. Ja som tam zavesil nevinné obrázky, urobené nežne, neboli to „sprostárny“, ani porno. Áno, kreslím ženy s ich krivkami, krásami a vnadami, ale nič obscénne. Napokon, neskôr bola časť tejto výstavy v Prahe a tam nepoburovala nikoho. Pointa tohto príbehu s mravopočestnou PR manažérkou je však v tom, že asi o rok porodila dieťa ženatému chlapovi. Nemám nič proti vzťahom, nič proti deťom, ale toto ma trošku udivilo.“ 

 

 

Je erotika v našej spoločnosti stále tabu?

„O mne je známe, že vždy som sa rád chabral do sveta. Prešiel som Južnú Ameriku, Filipíny, Čínu, Indiu, Thajsko aj severnú Európy. Mal som necelých osemnásť, keď som sa dostal do Dánska. A tam som sa prvý raz stretol s pornografiou – boli tam k dostaniu filmy aj časopisy, ale predávali sa len v prístave a v uličkách lásky. Nás od toho roky držali bokom, no potom bolo porno všade. V každom novinovom stánku a dnes k tomu pribudol ešte aj internet, kde je tvrdé porno dostupné aj deťom Toto tolerujeme, no potom niekto namaľuje obraz – a naozaj si myslím, že ja sa témy žena zmocňujem s nehou, že to nie je ani násilnícke, ani uslintané – a sme pobúrení.“

 

Ženy v umeleckej brandži

 

Umelecký svet, v ktorom sa pohybujete, je otvorený ženám? Presadzujú sa ženy v animovanom filme?

„Myslím si, že v umeleckom kumšte ako takom sa ženám darí. Dnes máme dokonca úspešné sochárky, čo som si vždy myslel, že sochárstvo je skôr robota pre chlapa. Taktiež máme zopár celkom slušných maliarok. A v animovanom filme sa teraz tiež vyrojilo kopec žien, čo ma prekvapuje, lebo animovaný film, aj keď sa to nezdá, je tvrdá robota. Ženy celkom prirodzene tiahnu k umeleckému svetu, lebo napríklad žena už len tým, ako sa oblieka, praktikuje odevný dizajn. Ženy majú zmysel pre kumšt.“

 

A máme aj ženy, ktoré robia satiru, kreslený humor? Priznám sa, z dnešných novín a časopisov nepoznám žiadnu, vídam len diela karikaturistov.

„Skvelá je Oľga Pazerini alebo Danka Zacharová, dcéra spisovateľky Kláry Jarunkovej. Problém je v tom, že dnes neexistuje časopis, ktorý by sa venoval humoru. Preto sa nemajú kde prezentovať.“

 

 

No mužov v novinách vidno.

„Ale všimnite si, čo kreslia - buď politickú satiru, alebo v niektorých plátkoch sprostý erotický humor. Ale humor má predsa mnoho podôb, od poetického, láskavého, cez absurdný, čierny, tá škála je široká a tieto dievčatá robia inak ako muži. Napríklad skvelá karikaturistka Hajdučíková-Plocháňová kreslila kedysi v časopise Roháč na pokračovanie, no jej vrcholné dielo, ktoré spravila, je nádherná knižka Gabriela Chevalliera Zvonodrozdovo. To je dobrý francúzsky šťavnatý humor a ona to nakreslila tak, že keď som videl jej obrázky, povedal som jej, že keby mi teraz prišla ponuka robiť Zvonodrozdovo, po jej nádherných ilustráciách sa do toho už nepustím. Žiaľ, dnešná doba praje skôr prázdnym gestám, a to aj v humore či maľbe.“

 

Dnešné ženy očami Ivana Popoviča

 

Jedna vaša výstava z roku 2014 sa volala „Moje víly, moje mrchy“. Aké sú podľa vás dnešné ženy - sú skôr víly, alebo mrchy?

„Myslím, že neexistuje čistá víla, ani čistá mrcha. V každej žene sú obe a záleží od množstva okolností, či z nej viac vystúpi mrcha, alebo víla. A tak je to dobre.“

 

Veľa cestujete, ženy z ktorej časti sveta vás najviac zaujali?

„Keď som sa v 70. rokoch dostal do Japonska, zasiahlo ma to rovno do srdca. Japonky boli v tom čase nádherné a také iné. Mejkapom, účesom, drobným šperkom vedeli zo seba urobiť priam zázračné bytosti. Žiaľ, keď som sa tam vrátil o 25 rokov a videl som zrazu mladé Japonky, ktoré chodili s červenými, zelenými, modrými vlasmi, v roztrhaných džínsach, srdce mi krvácalo. To bolo hrozné. No stále ma drží Ázia. Napríklad v Thajsku sú mimoriadne krásne ženy, jednak od prírody, jednak si to aj pestujú a navyše sú si vedomé svojej krásy. Tiež Kambodžanky, alebo dievčatá z Mjarmanska sú nádherné.“

 

 

Je niečo, čo na ženách vyslovene obdivujete?

„Ja ženu prirovnávam k Novému Zélandu. Na jednom mieste tam Boh stvoril všetko - fjordy, džungľu, nádherné pláže s palmami, ľadovec... To, čo je Nový Zéland medzi krajinami, je žena v človečenstve – tiež v sebe skrýva všetko.“

 

A čo vás na ženách štve?

„Keď si žena nenaplní svoje vzťahy, obyčajne zatrpkne a tam začne závisť, nenávisť až zloba, a to ma desí. Muž nevie byť taký pomstychtivý ako žena. V tomto sú ženy dokonalejšie. Žena môže byť milá mrcha, a to je v poriadku, ale keď ju prevalcuje zloba, nepoznám nebezpečnejšieho tvora. A to je škoda, keď žena trávi čas tým, že kuje pikle.“