Minule sa ma známa pýta, či nechcem dve rozkošné potkanice (rozumej samice potkana). Jej dcére zistili alergiu a potkanice musia nekompromisne z bytu.

 

Jasné, že nechcem!

Tak ich vraj zabijú...

 

Takéto citové vydieranie vážne milujem!

Tiež ste si vždy mysleli, že prah vášho bytu žiadne zviera nikdy neprekročí? Že proste zvieratá do bytu nepatria, lebo sú špinavé a smrdia? No zrazu ich tam máte!

Nie, nemám teraz na mysli drobné hnedé chrobáčiky, ktoré sa nabúrajú do vrecúšok s čajom alebo do tých najlacnejších čokoládových Mikulášov, ktorých opatrujete v špajze už druhý rok v nádeji, že ich hnusná chuť sa raz stratí v nejakom koláči... Nemyslím ani na vši v hlávkach vašich detí. A dokonca ani pavúky v rohu obývačky sa nerátajú. Tie sú prospešné, žerú muchy. Presne tie, ktoré chcú vypiť vaše víno a lezú na rozkrojený citrón, ktorý ktosi nechal celý deň na drese... Hovorím o normálnych zvieratách - psovi, mačke, škrečkovi, pieskomilovi, činčile a inej roztomilej hávedi povýšenej na plnohodnotného člena rodiny.

Tak teda o pár hodín volám kamoške, že tie potkanice chcem. V telefóne však nastalo dusivé ticho. Potom si odkašlala a tíško zahlásila: „No... vieš... my sme ich už dali zjesť hadovi...“

Ešte som to nestihla ani predýchať, keď energicky dodala:  „Ale nechceš toho hada?“

 

Panebože!

Nie, nie, nie, nechcem!

Teraz premýšľam, komu raz dajú zožrať hada...