„Ale táto permanentka už nie je platná!“ počula som na plavárni. Ako je to možné? Nemohla som tomu uveriť. Minulý rok som kúpila dve permanentky na istú plaváreň na Slovensku. Bol to narodeninový darček pre manžela s úmyslom, že jednu z permanentiek bude využívať on a druhú ja. Bolo na nich síce napísané, že sú platné tri mesiace od ich kúpenia, ale nebol tam uvedený dátum nákupu. Bola aj druhá informácia, že permanentku treba využiť do troch mesiacov od prvého vstupu do bazéna. Minulý rok sme stihli využiť len jednu z nich. Na recepcii nám pracovníčka športového zariadenia napovedala, že výhodnejšie pre nás bude vstupovať na plaváreň po preukázaní sa jednou z nich. To riešenie dávalo väčšiu garanciu, že permanentku využijeme naplno, čo sa aj stalo. Druhú sme si „ušetrili“ na jeseň. Ale na jeseň nám to nevyšlo, tak sme sa až na jar spamätali a odhodlaní pracovať na svojej kondičke vkročili vo výbornej nálade na recepciu.

Jedna zo strán odstupuje od zmluvy

Keď sme sa dozvedeli o neplatnosti permanentky, nálada nám klesla. No nevzdala som sa a vypýtala si manažéra. Ten mi zopakoval smutnú správu. Nepomohli žiadne argumenty. Nie, nedá sa vstúpiť na permanentku, znela odpoveď. Firma vraj informovala na webovej stránke, že permanentkám končí platnosť v máji minulého roka. Ale veď ja nemám povinnosť sledovať ich stránku! Ešte keby som možno dostala od prevádzkovateľa plavárni nejaké varovanie - trebárs mail, v ktorom by ma upozornili, že od zmluvy (ako bezpochybne nákup permanentky je) odstupujú a že mám ešte nejaký čas na jej využite, brala by som to ako korektné správanie. Vedela by som, že sa menia podmienky a že je na mne, či to využijem alebo nie.

Už, už som bola vytočená, blízko toho, aby som zdvihla hlas. Avšak ten vnútorný mi napovedal, že tým nič nedosiahnem. Ooo, pomyslela som si, že možno je na čase skúsiť byť múdrejšou? Možno tým človek viac dosiahne? Tak som si vypýtala kontakt na nadriadeného, že neskôr sa s ním skúsim spojiť.

Kreatívne rozmýšľanie počas športovania

Na potešenie bol nám ponúknutý jednorazový vstup do bazéna, ktorý sme hneď s manželom využili. A tak som si v tom bazéne počas plávania usporiadala myšlienky, vyčistila hlavu a začala kreatívne rozmýšľať. Všimla som si zároveň, že v tom čase boli na plavárni len dve dráhy prenajaté, v ostatných plávali maximálne štyria ľudia. To je luxus - mať pre seba takmer celý bazén! No na druhej strane je zvláštny pocit, keď mám predplatených 12 vstupov a nemôžem ich využiť. Napriek tomu, že bazén je takmer prázdny a obsluha zariadenia v plnej výbave. Nešlo mi to do hlavy a nedávalo zmysel, prečo by sa permanentka nedala využiť.

Prečítajte si

Skrachujú kvôli mne?

Určite také firmy presne vedia, koľko permanentiek predali, koľko z nich bolo využitých a - smiem tvrdiť - neskrachujú keby pustili do bazénov tých, ktorí permanentky nestihli využiť minulý rok. Bolo by to milé gesto. Nechcem povedať - veľkolepé, lebo firma o nič neprichádza - moje peniaze už má.

A tak počas plávania ma napadlo, že firme napíšem email s takouto argumentáciou. Veď som zákazníčka, ktorá služby tohto zariadenia využíva častejšie. Dúfala som, že si firma bude vedieť vážiť svojich zákazníkov. Že ide o solídnu firmu, ktorá vie, ako si klientov nielen získať, ale aj udržať.

Nechcela som to nechať tak. Navyše som bola smutná, že, darček, ktorý som minulý rok venovala manželovi, sa nedá využiť.

Tam, kde vedia rozmaznávať klientov

Paradoxné bolo aj to, že sme sa práve s manželom vrátili z dovolenky v Egypte. Tam si pracovníci hotela sami všimli, že manžel v čase nášho pobytu má narodeniny. Zamestnanci hotela mu sami iniciatívne doniesli na izbu tortu. Také prekvapenie! Milé, však? Je to malé - veľké gesto. Áno, poviete si, že predsa taká stredne veľká torta určite nepoloží veľký hotel. Podobne ako tých 12 vstupov do bazéna nepoloží plaváreň. Tie dva príklady sa líšia jedine tým, že tortu v Egypte nám dali hostitelia iniciatívne sami, no za permanentku som zaplatila pred rokom a teraz by sme si s manželom len chceli užiť jeho minuloročný darček.

Vedela som, že keď prídem o tie zainvestované peniaze, nezbláznim sa, ale budem to pociťovať jednoducho ako veľmi nespravodlivé. A stratím ilúzie, že Slováci vedia byť podnikaví a vedia, kedy sa držať zásad silou mocou a kedy od nich ustúpiť, aby klientom vyšli v ústrety.

Happyend?

A viete, ako to skončilo? Po niekoľkých dňoch, čo som  odoslala mail, zavolali mi a povedali, že môj prípad je výnimočný a že sa vedenie firmy rozhodlo, že minuloročnú permanentku môžeme využiť! Bola som nadšená! Bol to môj malý úspech. Nielen pre to, že sa mi podarilo presvedčiť veľkú firmu, ale hlavne, že som sa aj ja niečo naučila. Že už viem trocha lepšie ovládať emócie, že som viac „dospelá“. Hurá!

Jediné, čo ma v tom všetkom znepokojuje, je tá „výnimočnosť“, ktorej sa mi dostalo. Je to síce milé, ale... Podnikanie na Slovensku by sa malo omnoho lepšie, keby „rozmaznávanie“ klientov nebolo niečím výnimočným. Veď každý z nás sa rád vracia tam, kde majú o neho záujem. Kde mu možno aj trocha nadbiehajú (ako v tom Egypte). Žiaľ, ešte je dosť takých podnikateľov, ktorí čakajú, že nadbiehať im budú zákazníci.