Psia láska je ukážková. Čistá, úprimná, nefalšovaná a najmä - na celý život. Čo by dali za tento pocit niektorí z nás? Ale ako je potom možné, že práve táto láska je toľkokrát odmietnutá. Prečo bytosť, ktorá v živote nespravila nič zlé, je týraná alebo vyhodená z domu? Ak odmietnete človeka, raníte ho, alebo zraní on vás.  Ak odmietnete psa, nevyliečiteľne zlomíte jednu  nevinnú dušu a zaplníte ďalšie voľné miesto v útulku.

Teší ma fakt, že v posledných rokoch sa zmobilizovala aj naša krajina a domov poskytujú už aj štvornohým “nechceným”  chlpáčikom. Jedno takéto miesto som pred dvomi týždňami navštívila aj ja s priateľom na bratislavským Poliankách. Bol to jeden z mojich najemotívnejších výletov. 

Ako sme kráčali  k útulku, už z diaľky sa ozýval neskutočný hluk, mix brechotu a zavíjania desiatok psov.  Ešte pred tým ako sme tam prišli, ma priateľ upozornil, že to môže byť náročné pre citlivé povahy. A veru aj bolo. Dobrovoľníci, ktorí pre útulok robia musia byť psychicky veľmi odolní ľudia.

Hneď po našom príchode  sa nás spýtali, či sme prišli venčiť. Áno, prišla som iba venčiť, ale keby som mohla, tak si ich všetky vezmem so sebou, pomyslela som si. Dohodli sme sa, že si vezmeme menšie plemená, lebo na obrovských dobermanov či vlčiakov som si netrúfla. 

 

 

V momente, ako sme vošli do ohrady uprelo sa na mňa niekoľko párov očí s nádejou, že si vyberiem práve ich. Dojalo ma to a hlavou mi behali myšlienky na to, ako je možné, že niekto môže opustiť a ublížiť takýmto nevinným tvorom.

 Vybrať si bolo veľmi ťažké. Nakoniec sme si zobrali dvoch z rovnakej klietky, ktorí sa znášajú. Moje srdce však na momente stisol pohľad na posledného psíka. Toho sme si však zobrať nemohli, bol v karanténe.  V tej chvíli som si nepriala nič iné, len aby sme už odtiaľ boli preč…

Aňuho a Bordiho sme venčili asi hodinu. Obaja máme doma psov a nie sú nám ľahostajní.  Priateľ to komentoval slovami, že mal by to robiť každý, kto ma srdce na správnom mieste. Najťažšia časť celého venčenia bol ako ináč, koniec. Po návrate do útulku sme obaja automaticky spomalili v kroku a iba ťažko sme sa vracali ku klietkam. Ešte posledný pokus psíkov skryť sa za naše nohy, ale po chvíli boli tam, kde ich to bolí najviac.

Za mrežami klietky s rozmerom asi 3x4m a spolu s ďalšími stroskotancami. Z vrchu kopca sa pozerajú na celú Bratislavu a iba tajne dúfajú, že práve oni budú tí, po ktorých si dnes niekto príde a dá im nový domov.
 

 

Ako sme sa od zamestnancov útulku dozvedeli, takmer každý deň príde dostatočný počet dobrovoľníkov, ktorí psíkov vyvenčia. Pravidelne sa stáva,  že je vyvenčený “každý jeden kus”. S teplejším počasím dokonca počet návštevníkov rapídne stúpa.  Dokonca každý deň príde niekto, kto si psíka so sebou zoberie domov. Bohužiaľ , každý deň je útulok zároveň “obohatený” aj o nového člena.

Ak sa človek nedokáže postarať o psa, nedokázal by sa postarať ani o človeka. Ak dokáže opustiť psa, ako môže byť verný človeku ? Ak sa doma budete niekedy nudiť, skúste sa poobzerať po najbližších útulkoch vo vašom okolí. Možno, práve tam nájdete tú pravú lásku.