Malotriedka za každú cenu?

 

Málotriedky – áno či nie? Majú ešte význam, sú perspektívne? Nie sú na úkor kvality?

V osemdesiatych rokoch minulého storočia som drala školské lavice v miestnej málotriedke. Prváci a tretiaci tvorili jednu triedu, druháci a štvrtáci triedu druhú. Mala som dvanásť spolužiakov, aj tretiakov bolo dvanásť. Celkom slušný počet detí na jednu pani učiteľku a veľmi solídny, spolu s ostatnou triedou, na celú školu.

Bola som takmer o hlavu väčšia ako moje spolužiačky a ani za jej obsah som sa hanbiť nemusela. Neprekážalo mi, že pani učiteľka musí svoj čas deliť medzi nás a tretiakov či neskôr štvrtákov. Keď som si svoje spravila, počúvala som, čo ich práve učí a môj hlad po informáciách, ktorého som sa ani vekom nezbavila, bol kráľovsky nasýtený.

Pani učiteľka bola vtedy iná autorita. Ani tí najneposednejší chalani nemali odvahu vyrušovať. Nechceli dostať poznámku ani byť vyťahaní za uši. Telocvičňu sme nemali. Keď bolo priaznivo, behali sme, hrali sa vonku, v zime sa vozili na saniach. Vo vyšších ročníkoch sme dokonca robili kotúle vnútri na žinenkách. Za školou sme spoločne na hriadkach  pestovali zeleninu aj kvety.

Spomienky na moje prvé štyri školské roky v obecnej málotriedke sú krásne, hrejúce pri srdci. A vôbec nie len preto, že mi jeden milý tretiak písal lístočky a nosil darčeky a že mi je už dvadsať rokov verným manželom. Bola vtedy iná atmosféra. Škola bola živá, plná detí. Neubližovali sme si navzájom, nesmiali sa bohatší chudobnejším ani nešťastní spokojnejším, ani tvrďasi viac citlivým.

V posledných rokoch sa rieši dilema či málotriedky áno alebo nie. Rozumiem snahe mnohých udržať školu v obci za každú cenu, aj keď ich navštevuje trebárs len niečo nad desať detí a financie získané na žiaka nestačia. Vravia, že so školou odídu aj posledné zvyšky kultúry a že po zatvorení sa už nikdy viac neobnoví, ani keby sa počet detí zvýšil.

Keď sa prvýkrát začali dvíhať vlny nevôle a prebúdzať snahy o zatvorenie našej obecnej školy (žiakov bolo v celej škole až 24 a peňazí od štátu išlo dosť), navštevovala ju aj naša dcéra. Mala som síce ťažké srdce a viacero výhrad k prístupu pani učiteľky aj na to, že nemávali riadnu telesnú a keď začala chodiť v meste na tanečnú bola za nemehlo, čo vidí prvýkrát v živote žinenku. Predsa len pozitíva z toho, že malé dieťa nemusí cestovať, prevýšili všetky moje námietky a bola som schopná zorganizovať petíciu, len aby škola zostala.

Škola zostala a funguje stále, aj keď rapídne klesol počet žiakov. Ale môj názor na zachovanie za každú cenu sa zmenil. Možno aj pod tlakom vlastnej negatívnej skúsenosti, keď sme synov už v rozbehnutom školskom roku museli premiestniť do inej školy. A viacerí rodičia postupne spravili to isté. Možno aj preto, že dopĺňať nedostačujúce financie z obecnej kasy kvôli zopár deťom nie je celkom fér voči ostatným obyvateľom. Ale určite najmä preto, že všetkým deťom prajem, aby boli vzdelávané v pomeroch a spôsobom im najviac prospešným.

Ako sa asi cíti dievča alebo chlapec, keď má jedného, dvoch či troch spolužiakov a nedokáže si medzi nimi nájsť kamarátku – kamaráta? Ako sa vie sústrediť menej pozorné dieťa, keď pani učiteľka polovicu vyučovacej hodiny učí niečo úplne iné starších alebo mladších? Je dieťa dostatočne pripravené na prechod na druhý stupeň, do veľkej školy, na rôznych učiteľov, telocvičňu, cudzí jazyk, mnoho spolužiakov, keď štyri roky prežilo v triede bez konkurencie a v škole so skromným vybavením? Zvládne po benevolentnom hodnotení pani učiteľky zistenie, že až taký šikovný vôbec nie je?

Dnes som rada, že naše deti sú už staršie a podobné otázky nemusím zodpovedať ani sama pred sebou a že z titulu svojho (ne)postavenia ich nemusím zodpovedať ani ostatným občanom našej malebnej dediny. Lebo snahy o zachovanie málotriedky v našej obci za každú cenu určite nekvitujem.  

 

Prečítajte si aj Prianie všetkým vôkol

 

Ženy v meste