Neviem, koľko je na tom pravdy, ale ľudia sa vraj delia na milovníkov mačiek a milovníkov psov. V detstve som snívala o o jednom aj druhom, ale doposiaľ som mala len mačky.

Preto mám porozumenie pre ľudí, ktorí majú aj v lete nevyhrnuté rukávy na košeli alebo chodia v dlhých nohaviciach, len aby pred svetom skryli stopy po škrabancoch, ktoré im tam ich maznáčikovia zanechali. Nuž, pochopia to len milovníci mačiek.

Neprekvapia ma špeciálne zariadené byty, v ktorých je centrálne miesto určené pre štvornohého maznáčika. Ani stojany od podlahy až po plafón, len aby sa miláčik mohol zahrať, či skryť na hornej poličke. Milovníci mačiek to pochopia.

Doškriabané pohovky, ktoré skôr pripomínajú froté uterák? Nohy od stola a stoličiek oblepené lepiacou páskou? Chlpy na kuchynskej linke? Misky plné jedla, ale majiteľ im aj tak ešte odkrajuje zo svojej šunky? Aj to pochopia len milovníci mačiek.

Môžeme sa na nich hnevať. Hnevať sa sami na seba, čo všetko im dovoľujeme, ale keby sme mali o nich prísť, sme schopní im všeličo prepáčiť. 

Aj ja by som všetko Fiňovi odpustila, len keby sa vrátil. Výnimočný kocúr. Múdry, prítulný. Milovníci mačiek moje nadšenie chápu.  

Ocitol sa u nás náhodou. Alebo si nás možno vybral. Bola snehová búrka a on sa veľmi chcel dostať k nám domov. Jedného kocúra sme už mali, tak načo by nám bol druhý. Lenže on stál pri okne na terase. Dnu pozeral tými veľkými očami. Obtieral sa o sklo, búchal svojím telom. Bol neodbytný. Bojoval o svoj život. Kto vie, možno ho niekto vyhodil na mráz, lebo podľa toho ako sa správal, sme usúdili, že na ľudí bol zvyknutý.

Pustili sme ho dnu, aby sa zohrial. A „zohrieval sa“ u nás dva a pol roka. Získal si naše srdcia. Milovníkom mačiek nemusím nič viac vysvetľovať.

Nemňaukal, ale prítulným spôsobom vedel dať najavo, aký je spokojný. Našiel si cestu aj do našej spálne, hoci to si vyžadovalo zručnosť vyskočiť na hornú terasu domu. Vedel nás tak svojou prítomnosťou v posteli prekvapiť. No ale kto má srdce vyhodiť takého sympatického chlpáča, ktorý sa k človeku túli? Už vidím tie znechutené pohľady a odpor hygienikov. Ale milovníkov mačiek to iste neprekvapuje.

Pred mesiacom zmizol. Nevrátil sa. Doteraz sa vyparil maximálne na deň. Známi nás upokojovali, že mačky sa vedia vrátiť aj po mesiaci, po dvoch. Dokonca niekto počul, že jedna sa vrátila až po roku. Možno si ho niekto privlastnil. Veď bol taký prítulný. Možno ho niekto omylom zavrel v garáži. Možno...? Keď to píšem, po líci mi tečie slza, ale milovníci mačiek to pochopia.

Pred pár dňami som pri plote stretla istého suseda. Ako každého, aj jeho som sa pýtala, či nevidel Fiňa. A spomenul si. Pred mesiacom? Taký menší, tigrovaný? Bol to víkend, že? Podvečer? Všetko sedelo. Odišla som vtedy z domu, kocúr zostal vo dvore. Sused ho videl prebiehať cez cestu. Do toho to auto... Popísal mi všetko do podrobna. „Aspoň vieš, čo s ním je,“ skonštatoval na záver. „Nemusíš ho čakať,“ dodal.

Ale ja by som ho radšej čakala v nádeji, že sa raz vráti. Tak ako kedysi čakala moja sestra. Rodičia jej povedali, že nemôžu doniesť domov zo zvieracej nemocnice jej obľúbeného kocúrika, ktorý sa tam kvôli zápalu pľúc ocitol. „Že vraj utiekol,“ vyhlásila vtedy mama. Domov sa nikdy nevrátil, ale samotná myšlienka, že zviera je na slobode, moju vtedy malú sestru zohriala na duši.

Aj ja by som asi uprednostnila to nedopovedené, ktoré dáva nádej. Brutálna pravda, popísaná do detailov, je krutá. Keď si ho na tej ceste pod autom predstavím...  po líci mi stiekla ďalšia slza. Pochopia to asi nielen milovníci mačiek.

 

Prečítajte si aj Na aké rána budú spomínať vaše deti?