Ráno som robila rozhovor s mladým Nemcom, ktorý prišiel na Slovensko pred pár rokmi ako turista, no zapáčilo sa mu tu tak, že si našiel prácu a pár rôčkov tu zostal. Ľudia sú tu vraj veľmi milí, priateľskí, vždy ochotní pomôcť. Mávol rukou aj nad tým, že mu ktosi na ulici potiahol bicykel. To sa vraj môže stať v hociktorej krajine...

Chvíľu som sa pozerala na Slovensko jeho očami a musím povedať, že to bolo veľmi príjemné. O to horšie bolo následné vytriezvenie. Cestou z rozhovoru som sa totiž zastavila na nákup v jednom z bratislavských supermarketov. Bolo niečo po jedenástej doobeda.

Nikde som nezachytila, že by vyhlásili blízky koniec sveta, tretiu svetovú alebo plánovaný zákaz vychádzania na ďalší mesiac. To, čo sa dialo v obchode, však pripomínalo niektorú z týchto situácií. Hoci pred nami boli len veľkonočné sviatky.

 

 

Obíďme fakt, že tam bolo ľudí na mraky. No a čo? Pamätám si časy, keď sme čakávali aj hodinu v rade pred obchodom na košíky. Že teraz musím chvíľu počkať, kým sa ľudia pohnú od rožkov a môžem si ich nabrať aj ja, alebo kým sa trošku uvoľní miesto v regáli pri údenom, to ma fakt nezabije. Mnohí však majú čudesnú chorobu a práve tieto fakty ich zjavne zabíjajú.

Tá dusivá atmosféra, plná stresu a nenávisti, čo tam vládla, sa dala krájať. „Tento obchod by som podpálil! Tu sa nedá chodiť! Čo je toto za debilný obchod!“ vykrikoval štyridsiatnik. „Čo sem tá krava teraz lezie s kočíkom,“ uľavil si šesťdesiatnik smerom k mladej mamičke. „Samí dôchodcovia... Hlavne, že nemajú prachy, ale nakupujú furt,“ vzájomne si brblal párik v strednom veku.

Nasledoval beh k pokladni. Každý sa snažil vybrať si tú, kde je najmenší rad. Až na jednu pani. „Tam sedí Cigán, tam nejdem,“ zahlásila a zvrtla sa aj s naloženým vozíkom inde. Pokladník ju, našťastie, nepočul. Pracuje tam už dlhšie a klobúk dole pred jeho zamestnávateľom.

Nie preto, že má tmavšiu pleť (to som si doteraz ani nevšimla), ale preto, že má miernu rečovú chybu. V čase keď zamestnávatelia najradšej zamestnávajú len mladých a krásnych, ma vždy poteší, keď vidím pracovať človeka s akýmkoľvek hendikepom.

Milujem kresťanské sviatky. Len nerozumiem tomu, prečo im musí predchádzať nekresťanská realita. Ak mi ešte raz niekto bude tvrdiť, že na Slovensku je viac ako 70 percent kresťanov, odporučím mu predveľkonočný nákup v supermarkete. Dúfam, že mladý Nemec sa v ten deň na nákupy nevybral...