Na úrade ste kolonka. Profesionálny prístup nečakajte

 

Sedíte v banke. Venuje sa vám pán, ktorý s vami rieši hypotéku. V polovici vybavovania sa otočí a kričí cez  celú pobočku: „Katka, ten klient čo tu bol, to bol riadny prípad. Si predstav, že chceli odo mňa, aby som im vypísal tú žiadosť. Tak im vravím, že si to vypíšte sami. Kto to kedy videl, to nemám v náplni práce. A vlastne, keď som bol na pauze, nesťažoval sa niekto?“ hovorí pán v kravate a obleku. „Nie, veď čo im iné zostáva. Museli počkať v rade, inú možnosť nemajú. Trocha nadávali, ale je mi to jedno,“ hovorí jeho kolegyňa. Keby sa toto odohralo v banke, väčšina z vás by sa dvihla a odišla. Nie z pobočky, ale ako klient banky. Proste koniec. Ide do inej. A teraz si predstavte, že toto zažijete na úrade.

Tento mesiac som sa musela prihlásiť na Úrad práce a Sociálnu poisťovňu. Poviem vám, zážitok. Ak ste matka na materskej, zrejme to poznáte. Začnem tým, že na Úrad práce chodia rodičia s kočíkom, aj hendikepovaní. Prvých 20 minút čakania som len otvárala ťažké dvere na prízemí. Áno, už sme tak ďaleko, že im došlo, že by to malo byť bezbariérové. Ale keby som vám len za tie dve návštevy mala povedať, koľko ľudí s dvomi barlami alebo vozíčkom nevedelo prejsť cez ťažké požiarne dvere na prízemí, tak neuveríte. Klient na poslednom mieste. To by mal byť slogan.

 

Prečítajte si

Aj Putin a Gott majú plastické operácie

 

Modelová situácia z banky znie nepredstaviteľne. Mne sa podobná situácia stala najprv na úrade, potom v pobočke Sociálnej poisťovne. Tam to ešte dotiahli na ďalší level – keďže je to len jedna miestnosť s presklennými kójami, vykrikovali si medzi sklami komentáre o klientoch, ktorí odišli alebo o bežných domácich veciach. Súbežne s tým bolo počuť, že pán vedľa rieši svoju čiastočnú psychickú invaliditu. Súkromie? Načo.

Na Úrade práce máte všetci jedno spoločné – či ste človek so základným vzdelaním alebo len niekto, kto je dobrovoľne mesiac nezmestnaný, ste kolonka. Pokročili sme síce ďalej – úradníci a úradníčky sa k vám osobne správajú slušne a milo. Ale pomedzi váš milý rozhovor stihnú s kolegyňou v kancelárii prebrať všetkých ostatných klientov, ktorí tam dnes boli. Asi to je moja bublina, ale bola som v šoku. Denne tam pritom chodia nezamestnaní, hedikepovaní aj ľudia, ktorí žiadajú o materskú.

Mala som jeden čas šéfa, ktorý každý deň v redakcii nadával na každého, s kým dotelefonoval. Vulgárne a nevhodne. Jedného dňa, keď som sa s ním o tom hádala, som sa ho spýtala, či aj o mne tak v celej redakcii rozpráva, keď spolu dotelefonujeme a nie som tam. Tvrdil, že nie. Ja som si istá, že áno. Hovorila úradníčka svojej kolegyni, keď som odišla, nejaké detaily z môjho života pred iným klientom? Dosť možno áno. Dokonca rozumiem aj argumentom, že úradníci a úradníčky zarábajú málo. Je to ale ospravedlnenie toho, že sa niekto správa nevhodne? Nejde o výkon, ide o ľudskosť.

 

Prečítajte si

Skončite so žehlením. Muž má dve zdravé ruky 2​​​​​​​

 

Kamarát sa ma pýtal, prečo som sa nesťažovala. Premýšľala som, na čo. Každý, s kým som prišla do kontaktu, bol ku mne osobne slušný. Nešlo o našu priamu komunikáciu. Šlo o každú inú komunikáciu, ktorá nebola so mnou. Šlo o atmosféru. Že v banke rozumejú, že klient je klient a bez klienta nie je banka. Na úradoch vedia, že keď je človek vytočený, nabudúce tam musí prísť aj tak znova. Nemá na výber. Nejde o konkrétneho úradnika, ale nastavenie systému a prístupu. Klient je na poslednom mieste. Najprv sú kolonky, papiere, a potom všetko ostatné.

Ja som tam bola dočasne, keby som podporu nemala, prežijem. Keby som bola na podpore závislá, cítim sa zrejme inak. Lenže je jedno, či je niekto novinár, manažér, alebo kuchárka v školskej jedálni. Ak si poctivo platí dane, mal by dostať od štátu servis ako klient v banke, a nie servis, ako keby prišiel žobrať o jedlo do potravín.