„Ojej, kto to zjedol?“ pýtala sa ma mama a predstierala prekvapenie. Takto sa so mnou hrala, keď som bola malá a nechcela som jesť. Bolo také obdobie, že jedine vtedy, keď ma mama vtiahla do tej hry, bola som schopná niečo zjesť. Vždy, keď otočila hlavu, dala som si z lyžice, ktorú ona držala. Mala som rada to jej prekvapenie a to, že som si mohla vymýšlať, aké zvieratko sa práve najedlo, keď sa mama nepozerala.

Teraz tiež najradšej jem pokrm pre dušu z lyžice tým, ktorí mi vedia „hravým spôsobom“ niečo ponúknuť. Možno budete prekvapení, že v dnešnej dobe, keď je moderná mladosť, krása vám budem písať o mojom idolovi... starcovi. Krásnom starcovi, ktorý nás Poliakov hravým spôsobom učil ako žiť a ktorý, bohužiaľ, pred pár dňami vo svojich 93 rokoch odišiel.

„Keď neviete, ako sa máte v danej situácii správať, tak sa pre istotu správajte slušne,“ zvykol svojrázne hovoriť Władysław Bartoszewski. Vedel, čo hovoril. Prežil toho veľa: koncentračný tábor, Varšavské povstanie, väzenie za čias komunizmu a ďalšie. „Stojí za to byť úctivým, aj keď nie vždy sa to oplatí. Určite sa opláca byť neúctivým, ale to nestojí za to,“ vysvetľoval. Posledných vyše 25 rokov slúžil Poľsku ako minister zahraničných vecí, veľvyslanec, splnomocnenec v otázkach medzinárodného dialógu a v mnohých ďalších úlohách.

Ale nebol to človek – socha. O nie! Mohol sa stať trpkým človekom, lebo tábor, väzenie. Nestal sa. Bol vtipkárom. Jeden z novinárov spomínal na stretnutie, keď bol v 90. rokoch veľvyslancom vo Viedni. Rakúsko navštívil minister zahraničných vecí. Vzácnu návštevu na letisko odprevadil veľvyslanec, ktorý stále rozprával vtipy. Keď už všetci išli prasknúť od smiechu, minister prosil Bartoszewského, aby prestal. Nepomohlo. Potom mu pohrozil, že ho práve prepúšťa. „Keďže som už súkromná osoba, minister mi už nič nemôže zakazovať“ povedal Bartoszewski a pokračoval v rozprávaní vtipov.

Do konca života bol aktívny. Človek – autorita a pri tom vtipkár, dohováral Poliakom. „Pokiaľ slečna nie je krásna ani bohatá, mala by byť sympatická a nenamosúrená. Poľsko je ako taká slečna - pekná pre nás, ale nie každému sa tak musí javiť. Preto buďme naďalej sympatickí a nie nafúknutí, antipatickí, zakomplexovaní.”

Také slova si vyžadovali zamyslenie. Také slova možno aj niekedy boleli. Ale on si to mohol dovoliť. Bol pre nás zrkadlom, ktoré nám ukazovalo aj tie zlé črty, aby sme ich naprávali. Od neho sme to brali, lebo on to s nami vedel – tým svojim vtipným, hravým štýlom. Jemu sme to mohli zjesť z lyžice. Ľahšie sa hltá, keď sa popri tom môžete spolu zasmiať s tým, ktorý vás kŕmi.