|
V živote som si nemyslela, že budem naháňať auto. Že budem jazdiť ako blázon, ako pretekár. Rýchlo, veľmi rýchlo, len aby som to auto, čo je predo mnou, nestratila z očí. Konkrétne: sanitku s majákom. Ako vo filme. Sama tomu neverím, že je to skutočnosť. Sedím za volantom môjho auta a v sanitke je moja mama. Tlačím na pedál plynu, ktorý je už takmer pri podlahe. Nemôžem ju stratiť z očí, lebo ani neviem, kde je najbližšia nemocnica. Hlavou mi prebleskne niekoľko pokynov, ktoré si človek opakuje, aby sa upokojil: nebuď nervózna, veď nejde o život. Ale veď teraz práve ide o život! – kričí moje „ja“. O život mojej mamy!
Ešte pred chvíľou sme sa spolu rozprávali počas raňajok na terase nášho domu. Pred pár dňami pricestovala z Poľska, aby tu dovolenkovala, aby so mnou a mojím mužom strávila čas. Mama s obdivom pozerala zmeny na našom dome. Ešte nevidela našu obývačku. Bola tu pár rokov predtým, keď sme dom ešte prerábali. S radosťou som jej teraz všetko ukazovala a ona všetko chválila. Ešte večer sme v tej obývačke sedeli a preberali témy o plynúcom čase a o tom, čo je v živote dôležité.
Cítim sa zvláštne, ako keby to ani nebola realita: sanitka mi robí koridor, všetci schádzajú z cesty. Ako v akčáku. Áno, už to viem: pripomína mi to naháňačku. Napätie vrcholí! Čo zvíťazí: život alebo smrť? Život, život, život! opakujem si sama pre seba, lebo chcem začarovať osud. Chcela by som mame zachrániť život, veď ona mi dala ten môj.
Rada spomínala historku, keď sa po mojom narodení prechádzala s kočíkom po ulici a jeden 5-ročný chlapec bol strašne zvedavý na bábätko, tak mu mama dovolila do kočíka nazrieť. „Pekné bábätko, ale kto vie, čo z neho vyrastie?“ poznamenal chlapec slovami dospelých a tým moju mamu rozosmial. Z času na čas mi ten príbeh pripomínala. Hlavne vo chvíľach, keď som prežívala niečo dôležité: maturovala, obhajovala diplomovku, vydávala sa. Ako každá matka veľmi chcela, aby z toho bábätka vyrástol dobrý človek a úspešne kráčal životom. Pomáhala mi v tom.
Napríklad vtedy, v detstve, keď sme dovolenkovali pri mori. Hanbila som sa pristúpiť k rovesníkom, ktorí sa už poznali, tak ma zobrala za ruku a zaviedla k nim, predstavila a navrhla, aby sme sa všetci spolu hrali. A bolo vybavené! Potom, časom už som bola odvážnejšia a išla medzi decká, len som potrebovala vedieť, že mama stojí pri mne. Stála.
Stála pri mne tiež, keď som mala trému, pred vystúpením na hudobnej škole, keď som recitovala básničky.
Potom boli časy, keď pri mne stála a ja by som bola radšej, aby tam nebola. Napríklad vtedy, keď ma unavovala tým svojím: „Uprac po sebe!“. Neznášala som to, vnímala som to ako obmedzovanie. A ja som predsa chcela robiť veci po svojom. Boli aj tvrdšie výmeny názorov, lebo ja som si svoj život chcela zariadiť ináč ako si to mama predstavovala.
Až prišli dni, keď sme sa stali partnerky a priateľky. Ako v ten večer v našej novej obývačke, keď sme sa donekonečna rozprávali. Alebo potom na terase počas raňajok.
Nie, nie, nechcem ju stratiť! kričí celé moje „ja“. Ale na nemocničných chodbách sa bojovné „ja,“ keď lekári už nedávajú žiadnu nádej, túli do malého klbka.
Vraciam sa domov. Na terase nedopitá káva. Prerušený rozhovor.
Potom niekoľko dni strávených v nemocnici. Neprebrala sa. Keď zazvoní telefón v sobotu o 7 ráno už viem, čo to znamená.
Zase šoférujem auto. Pomaly. S veľkým rešpektom uhýňam, keď v spätnom zrkadle zbadám sanitku alebo počujem jej netrpezlivý zvuk. Ubehlo už 10 rokov, ale spomienky sú stále živé.
V mysli pokračujem v prerušenom rozhovore. Brala by som aj to, keby ma napomínala s tým upratovaním, len aby tu bola. Aby ma aspoň občas podržala za ruku, prihovorila sa. Už sa tak nestane, ale som presvedčená, že tak ako vtedy v detstve, ma spoza chrbta pozoruje. „Mami, dúfam, že si spokojná s tým, čo z toho bábätka vyrástlo“.
Prečítajte si aj O rodine, ktorá v Bratislave našla vzácne kľúče
