O jedle

 

Myslím, že mrazy sa už nevrátia. Teda… Určite nie tohto leta. Už aj tak vyšľahali všetko zelené a niektoré paradajky v záhrade mi dokonca umreli. Čas leta je dosť náročný, no i taký nejaký benevolentnejší. Nie sme až takí podráždení, máme pocit dovolenky. Mne stačí sedieť pri Dunaji, pozerať na rieku a odrazu sa cítim akoby niekde ďaleko, v celkom cudzom svete. A ak ešte lížem zmrzlinu… Hotové „vakansy.“

Na terasách kaviarní vysedávame už od začiatku mája a snažíme sa zabudnúť na rýchlosť života, ktorú nám určuje niekto celkom iný. A tak som si minule uvedomila, aké rozdiely sú v kaviarňach našich a napríklad viedenských. Ako vám v tých mnohých našich ponúknu kávu pripravenú celkom inak, ako sa správne má, ako ponúknu zákusky, v ktorých je namiesto normálnej, poctivej šľahačky niečo tak veľmi svietivo biele, že myslím na tatranský sneh. Nuž… áno! Chémia vyrobí farbu, akú chce.

Tento rok je nejaký taký… Všetko sa mieša dokopy. Rozpačité vyberanie dovoleniek, do arabských krajín radšej nie, teda ja, hentam tiež radšej nie, onam tiež… Čo nám zostáva? Mnohým Slovensko s nádhernou prírodou, ale… Kuchyňou čo najlacnejšou. Pravdaže, pre majiteľov. Lebo my, klienti, platíme ako diví. Za grilované kurence, ktoré ktovie odkiaľ pochádzajú a ktovie čo obsahujú, za kávu, ktorá kávou takmer nie je, pretože už som videla aj takú info, že pijeme blato, že mnohé kávy s ozajstnou kávou nemajú nič spoločné. Nevieme o syroch, naukladaných na raňajkových švédskych stoloch, nevieme o párkoch…Informácie o tom, čo si kladieme do úst, sa k nám prakticky  vôbec nedostávajú.

Ja viem, že po desiatich dňoch nezdravého stravovania neumrieme. Ja viem. Ale… organizmus si „zasajrajtujeme!“ A potom to čistenie… Mne sa zdá táto situácia veľmi nekorektná.  Pretože vypadnúť z každodenného kolobehu niekam do iného prostredia by malo znamenať oddych pre celý náš organizmus. Nie iba pre dušu, pre mozog.

Nedávno, v rámci úžasného jarného počasia sme boli na jednom na Považí dosť preslávenom salaši a niekto z nás si objednal bryndzové pirohy. Ani neviem prečo, ale určite bez zlého úmyslu som sa opýtala, či podávajú pirohy vlastné, alebo zmrazené, z Metra.

Z Metra, odvetila nekonečne úprimná servírka a ja som neverila vlastným ušiam. Salaš, kde na lúkach pasú vlastné ovce a majú výbornú povesť sa udeje toto. Z „mrazáku“ vyberú jedlo a šup s ním do  mikrovlnky!  V ten deň som o stravovaní vo vychýrených „podnikoch“ stratila všetky ilúzie.  

My, ženy z mesta, sme tak trošku snobské. Niekedy sa nazdávame, že všetko, čo uvaria na vidieku je zdravé, lepšie, pôvodnejšie. Ja však viem, že tomu tak už dávno nie je.  Veď aj minule som sa presvedčila. Na jednej slovenskej dedine. Moja kamarátka, čo tam žije, mi ponúkla koláč zo supermarketu a na biely chlebík naložila salámu. Nijakú domácu šunku, nijaký domáci syr. Keď som sa priznala, že zaváram a doma robím aj džemy, zasmiala sa.

Dnes je to asi jedno. Vidiek má rovnako málo času, ako mesto. No nejako sa mi zdá, že o kvalitu jedla sa starajú viac mešťania. Akoby sa báli o zdravie a chceli žiť kvalitný život. Alebo… možno je to v peniazoch. Možno ich majú viac a nemusia jesť každý deň iba slaninu.  

Čas výletov je teda tu. A možno by sme boli vo väčšom gastronomickom bezpečí, keby sme v reštauráciách nejedli argentínske kurence, modifikované sladké zemiaky, nekvalitné polo syntetické syry a celkom syntetickú šľahačku v krémešoch.  Teda… podľa mňa!

 

Prečítajte si aj Horor

 

Ženy v meste