Išla som v sobotu ráno vyniesť smeti. Kontajnery máme vo vnútrobloku, spolu asi štyri vchody. Pri smetiakoch stála staručká pani s barlou, ktorá jej spadla na zem. Snažila sa nohou si otvoriť poklop, ale tie smetiaky dnes vyrábajú len pre zdravých a silných ľudí a pani nevedela ani vyhodiť kôš s odpadkami. Pribehla som a pomohla som jej. Zdvihla som jej barlu, vysypala smeti a ona sa veľmi poďakovala a hovorí: Vy bývate niekde tu? Ukazujem jej prstom na vchod, v ktorom s mužom bývame, ona zas ukazuje na svoj. 

“Prišli by ste niekedy na návštevu?,” pýta sa ma pani suseda. “Porozprávali by sme sa,” dodala. Sľúbila som, že prídem. Niekedy sa naozaj zastavím. Išla som naspäť domov a po ceste mi to prišlo veľmi ľúto. Ako veľmi musí byť osamelý človek, keď stretne cudzieho suseda a pozve ho hneď k sebe domov? Ešte sa čudujete, že starí ľudia naletia často podvodníkom, ktorí sa tvária, že odpisujú vodomery? 

Nechápte ma zle, ja z toho neviním jej rodinu. Možno nikoho nemá, možno má, ale ďaleko a chodievajú ju vnúčence pozrieť vždy, keď to ide. Ja hovorím o tom, že máme spoločnosť, v ktorej je byť starý alebo hendikepovaný pomaly zločinom. 

Nie nadarmo človek vidí v Spojených štátoch veľa detí s downovým syndrómom, veľa vozíčkarov a starých ľudí o barlách. Nie je ich tam viac, len nie sú zatvorení a uväznení doma. Majú kluby a krúžky. Ulice sú bezbariérové, prístupné a zvláda to kočík aj vozík. 

V Británii majú v sobotu ráno na BBC vysielanie pre deti. Taká obyčajná relácia, kde je nejaký klaun a robí nejaké úlohy s deťmi, pomedzi to idú rozprávky a tak. Moderátorka show má amputovanú ruku a medzi deťmi, s ktorými klaun komunikuje, sú aj okuliarnaté, aj na vozíčku, aj čierne, aj blonďavé. Cieľ toho je naučiť deti od malička, že v spoločnosti nie sú len zdraví a silní ľudia. Že sú medzi nami aj deti, ktoré sú iné.

Starých ľudí bude pribúdať. Prognóza je hrozivá. My zatiaľ nevieme zabezpečiť ani dôstojnú zdravotnú starostlivosť bez preležanín a ponižovania. Emocionálna starostlivosť je teda v nedohľadne. Treba sa nad tým začať zamýšľať - o pár rokov budeme starí my a budeme rovnako osamelí a rovnako zúfalí. Dosť možno budeme rovnako naivní a rovnako dôverčiví. Budeme sa chcieť s niekým porozprávať, ale každý sa k nám bude správať, ako by sme ho obťažovali. Zatiaľ môžeme akurát pomôcť tým, že sa obzrieme a porozprávame so susedom. Pozveme ho na kávu, odnesieme mu kúsok koláča. To je jediné instantné riešenie pred tým, než to vyriešime systémovo. 

Ženy v meste, potešte tento týždeň nejakého dôchodcu či dôchodkyňu, Slovensko bude zasa o kúsok lepšie!