Ilustračné foto - shutterstock

 

Neznášala som tie otázky. Neznášala som tie monológy, prednášky, mudrovanie. Ale, keď sa teraz zamýšľam, možno boli trochu potrebné. Ako-kedy. Lebo rozhodnutie musí prísť samo. Závislý človek sa sám musí odhodlať, že skoncuje s „drogou“, ktorá ho „opantala“. Nie nátlaky blízkych, nie odporúčania, ale rozhodnutie zvnútra. Keď som sa začala zaujímať o zdravý životný štýl, začala som myslieť aj na to, že by bolo vhodné skoncovať s fajčením. Ale ako?

Veď dať si cigaretu bolo také prijemné! Ku kávičke. Počas stretnutia s kamarátmi. Cigareta bola prestávkou, často zaslúženou odmenou za prácu. Bola rozptýlením, ale aj upokojovala nervy. Aspoň sa mi tak zdalo. Zaberala na všetko. Aj keď bol človek hladný, cigareta bola do istej miery náhradou.

A s koľkými ľuďmi som sa zoznámila vďaka cigaretám! Veď počas žúriek, svadieb, či iných akcií sa tvorí špeciálny okruh ľudí, ktorí postávajú vonku. Spája ich spoločný popolník. Viete si predstaviť, že ľahšie sa nadväzujú známosti, keď sa stretnú ľudia, ktorí majú niečo spoločné. Aj keď je to len spoločný popolník. Cigareta môže byť aj dobrou výhovorkou, keď sa človek nudí v nejakej spoločnosti – nič vtedy netreba vysvetľovať, veď idem na cigu, nie?

Dnes, po roku bez cigarety, som rada, že sa mi to podarilo. Už po týždni som bola prekvapená, ako viem v spoločnosti identifikovať, kto je fajčiar. Ako? Vrátil sa mi čuch. Ešte nejaký čas som sledovala v podnikoch, kde je balkón alebo časť pre fajčiarov. Keď som cestovala, na letiskách som stále hľadala špeciálne miesta pre fajčiarov. Dosť náročné. Vlastne každým rokom to bolo náročnejšie. Našťastie, je to už minulosť.

Mám vyše štyridsať a konečne som zmúdrela. Podarilo sa mi to vďaka inej štyridsiatničke – Bratislavským jazzovým dňom. Minulý rok som po nich ochorela a tak som sa rozhodla „využiť“ túto príležitosť, keď si telo cigaretu nežiada. Keď som vydržala dva dni, tak som sa rozhodla, že skúsim týždeň. Potom dva. Mesiac. A tak som to dotiahla k ďalším džezákom.

Počas nich sme s manželom spomínali na to, ako som prvýkrát do Bratislavy prišla práve na džezáky. Za dosť im teda vďačíme, lebo vtedy to medzi nami začalo. Kto by to bol povedal, že taký jazzový festival vie až tak zmeniť život? To je ale jazz, že?

 

Prečítajte si aj Už ste dnes niekoho vytočili?