Na predĺžený víkend sme sa vybrali za slnkom na juh Francúzska, do katalánskej oblasti k Pyrenejám, do mesta s dvojitou identitou, kde sa francúžština na uliciach mieša so španielčinou, kde sa to hemží tapas barmi a popíja sa ako aperitív sangria.

Ulica z vlakovej stanice do centra mesta sa podobá na dlhé staničné ulice francúzskej riviéry, vysoké palmy, kebaby, hamburgery a zmenárne. Už v máji do tmava opálení ľudia, kožené mokasíny, plážové šaty žien a namiesto kabeliek farebné košíky.

 

 

 

Podľa nevšedných názvov ulíc

Na ulici Avenue Général de Gaulle, spájajúcej hlavnú stanicu s historickým centrom, sú okrem vysokých paliem aj dve zaujímavé staré budovy. Budova z roku 1916, z tehiel a kameňa s prvkami keramiky a tepaného železa, bola sídlom spoločnosti Mitjaville, ktorá vlastnila najväčšie vozne-rezervoáre na víno. A budova z roku 1849, továreň Bardou - zakladateľa značky cigaretového papiera JOB. V roku 1889 časť výroby premiestnili do Egypta a tak značku premenovali na „Le Nil“.

Ako improvizujúci nepripravený turista si na stanici pýtam mapku mesta. Nemajú. Keďže zatiaľ som nepresedlala na navigáciu mobilom, tak idem do centra podľa ceduliek so šípkou „centre historique“ a ulicami sa nechávam viesť podľa intuície. A podľa atraktívnosti ich názvov. Už pri stanici si všimnem keramickú ceduľku s názvom ulice „Rue du puits qui chante“ (Ulica spievajúcej studne). Kuriózne názvy ulíc v Perpignan majú svoj príbeh, väčšinou siahajúci do stredoveku.

Od obedného slnka sa na chvíľku utiekame k fontáne s kovovým salamandrom na námestí „Place de la Révolution française“. Námestie malo kedysi názov « Plaça de la Convesseria » (Námestie konvertovania), keďže konvertovaní Židia boli nútení žiť zoskupení len okolo tohto námestia, vedľa kaplnky „Chapelle des Marranes“ a Dominikáni ich mali strážiť. V 18. storočí, keď sem mesto premiestnilo trh s vajíčkami, sa námestie nazvalo « Plaça dels Ous » (Námestie vajec).

Od pohľadu na kovového mloka nás vytrhne dynamický hrkot, cigánske deti sa spúšťajú dolu dláždennou ulicou na bobách. Ako v máji na saniach.

 

Mesto remesiel

V minulosti bolo hlavnou miestnou aktivitou tkanie látok a výroba vlnených plachiet. V stredoveku ich Perpignan predával v celom Stredozemí. Po pripojení oblasti Roussillon k Francúzsku vlnu nahradil hodváb.

V Perpignan prekvitali remeslá ako pradiar, tkáč, úpravár a farbič, po ktorých zostali názvy ulíc: « rue des Grandes Fabriques » (Ulica veľkých výrobní), « rue des Fabriques couvertes » (Ulica krytých výrobní), „rue des Cardeurs“ (Ulica mykačov), „rue des Cordonniers“ (Ulica opravárov topánok), „Rue de la main de fer“ (Ulica železnej ruky), „rue des Marchands“ (Ulica obchodníkov), „rue de l’Argenterie“ (Ulica striebra) alebo „rue Grande la Monnaie » (Veľká Mincová ulica) , či „rue des Abreuvoirs“ (Ulica napájadiel).

Jednou z najstarších ulíc historického centra je « Rue de la Barre » (Ulica zábradlia), dnes plná butikov, v 14. storočí bola ulicou, kde bol trh s dobytkom a mäsiari tu vešali na zábradlie kusy mäsa.

 

 

Pôvod názvu námestia „Place de l’huile“ (Olejové námestie), či názvu ulice „Rue de la cloche d’or“ (Ulica zlatého zvonu) tuším, ale etymológia názvov ulíc „Rue des trois journées » (Ulica Troch dní) alebo « Rue de l’ange » (Anjelská ulica) čerí moju zvedavosť.

Mesto Perpignan, o ktorom nachádzame písomnú zmienku už v roku 927 ako o Perpinianum, má veľa historických zaujímavých dominánt. Katedrálu Saint Jean Baptiste, kostol Saint Matthieu, palác malorských kráľov « Palais des Rois de Majorque », starú pracháreň, kláštor « Couvent des Minimes“, budovu „La loge de la Mer“ a zoznam je oveľa dlhší.

Pod bránou pevnosti „Le Castillet“, ktorá v 14. storočí bola jedným z vchodov do mesta, sedí mladý žobrák s tetovaním po celom tele. Zdvihne oči od Biblie a rukou posunie loptu , ktorá sa k nemu zakotúľa od malých opálených chlapcov.

 

 

Mesto príbehov

Na úzkej obchodnej ulici “Rue de l’Ange” (Anjelskej ulici) v historickom centre vás zláka vchod do dvora s názvom “Les Enfants gâtés” (Rozmaznané deti), ktoré je reštauráciou, čajovňou, galériou, salónom s klavírom, kde sa dá čítať denná tlač, či počúvať koncert. Gofry, palacinky, voňavé čaje, domáca citrónová torta na porcelánovom tanieriku s modrými kvietkami, pri klavíri sedí priviazaný malý pes a majiteľka nás upozorňuje, že nech sa ho neopovážime dotknúť, pretože je strašne agresívny.

Pár dní pred víkendom som sa kolegov v práci opýtala, čo treba v Perpignan vidieť a povedali mi, že Perpignan nie je veľmi lákavé mesto, že sa oplatí ísť radšej do blízkeho rybárskeho mestečka Collioure.

Keď sa mňa niekto spýta na Perpignan, poviem, že je to mesto s ulicami, ktorých názvy rozprávajú príbehy zo stredoveku, domami okrových farieb, veselými drevenými okenicami, pod ktorými visia sušiace sa šaty a plachty všetkých motívov, s cifrovanými kovovými balkónmi, plnými rôznych kvetov a kaktusov častokrát oveľa väčších ako samotný balkón.