
Po Prahu prečítam, nie?
V Českej republike zriadili knižnice na každej železničnej stanici. Množstvo drevených políc plných kníh… Na začiatku svojho putovania si knižku vypožičiate, na konečnej prečítanú vrátite. Dokonalá vecička! Vskutku dokonalá!
Redakcia Žien v meste · 17. júla 2015 · 3 min čítania
Pred dvomi rokmi som sa stretla s knižnicou na letisku po prvý raz. Bolo to v ďalekom Bangkoku a informačný lístok veľkosti A4 vyzýval cestujúcich, aby do regálov vkladali prečítané knihy. Nuž a protihodnotou môže byť výpožička nečítanej. Vtedy som tam nechala knižku Alberta Marenčina Desať rebelov.
Niektoré knihy čítam celý život, nemala som však inú a pocit, že na tomto mieste zanechávam slovenské texty skvelého slovenského autora, ma napĺňal veľkým vzrušením.
Potom som, tuším vlani v lete, sedela na gauči pri knižnici vonku, na Hviezdoslavovom námestí a spolu s dvomi bezdomovcami sme si čítali. Ja nostalgicky Natašu Tánsku, Úvod do šťukológie, chalani … už si nepamätám. Tiež ohromný pocit. Medzi množstvom reštauračných stoličiek, medzi rachotom príborov v zajatí vône grilovaného lososa, kúsok tichého slova…
Nuž a pre mňa ozajstný vrchol sa udial pred zopár dňami.
V Českej republike zriadili knižnice na každej železničnej stanici. Množstvo drevených políc plných kníh… Na začiatku svojho putovania si knižku vypožičiate, na konečnej prečítanú vrátite. Dokonalá vecička! Vskutku dokonalá!
Viem, že na cestu vlakom si zvyčajne kupujeme časopisy, máme tablety, smartfóny, notebooky. Viem! Vybrať si však spomedzi množstva kníh práve takú, ktorú ste nečítali, stratili, nedočítali a teraz prišiel jej čas, považujem za veľké dobrodružstvo. A cestovanie vlakom, ktoré som mala vždy rada aj bez takéhoto luxusu, sa mi zdá teraz ešte sympatickejšie.
Pamätám si, ako sme raz s mojou dcérou Kikou kráčali po Václavskom námestí a z neďalekého mäsiarstva vybehli dvaja mocní chlapi. Biele, krvou poznačené nohavice, do siva vypratá čiapka a kabátec z takej tej flaušovej, vzorkovej látky, vraveli jasnou rečou. Z mäsiarstva vybehli skutoční mäsiari. Ponáhľali sa zopár krovov pred nami a na ich dialóg nezabudnem asi do smrti:
Kde si bol večer?
Boli sme so ženou v divadle.
V ktorom?
V Semafore.
Ja už som ich predstavenia videl všetky. Mám s nimi chvíľu pokoj…
Mäsiari, čo chodia do divadla. Podľa mňa absolútne bomboví mäsiari. I keď… prioritou pri posudzovaní kvality mäsiara je určite jeho schopnosť mäso rozpoznať, narezať, vykostiť… Ak však pri tom dokáže vyrozprávať obsah Shakespearovho Othella, ak dokáže mať v merku, že musí na večer kúpiť lístky do divadla…
Mám rada takých mäsiarov.
Mám rada krajiny, kde majú takých mäsiarov.
Hoci som tento príbeh prežila pred dosť dávnymi rokmi, zišiel mi na rozum okamžite, ako v televízore oznámili, že české železničné stanice sú obohatené o bibliotéky. No ktoréže iné by mohli do svojich hlučných a stresom naplnených priestorov priniesť toľko pohladenia a myšlienok. Ktoréže iné! Ľudia knihy darujú, nájdu každému výtlačku miesto, kde sa jeho život nádherne predĺži o ktovie koľko ďalších prečítaní.
Knižky omladli, získali sebavedomie a ak dovtedy ležali niekde v pivniciach nepotrebné, odrazu opäť zahviezdili, opäť prinášajú ľuďom radosť.
V ten večer ma už ďalšie informácie nezaujímali. A rozhodla som sa vlakom absolvovať cestu z Brna do Prahy. Aby som si vybrala z brnianskej knižnice nejakého Čapka, Hrabala a možno i Seiferta. Po Prahu prečítam, nie?
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026

.jpg)


