Prípad Najdúch je aj o zákulisí televízneho biznisu, ktoré je príťažlivé pre diváka. No ak nazriete dnu, prizriete sa bližšie, aj vy zbadáte množstvo špiny, intríg a pozlátko už nie je také ligotavé.
„Televízne prostredie vytvára prirodzenú rivalitu, každý je každému konkurencia,“ tvrdí skúsený novinár Miro Frindt a autor knihy Prípad Najdúch. Píše o prostredí, ktoré dokonale pozná „Kto by nechcel byť na obrazovke? Kto by odolal moderátorskému postu? Takmer všetci v televízii chcú raz moderovať a ak tvrdia, že nechcú, tak klamú. Ak tvrdia, že sa na seba nepozerajú, tak verte, že sledujú každú reprízu. Ak sú chorobne ctižiadostiví, použijú všetky zbrane, bez zaváhania potopia kolegu a predajú to ako svoj úspech...“
Vzťahy vo verejnoprávnej spravodajskej televíznej stanici TV Slovakia 24 nie sú ani zďaleka také ideálne, ako ich vedenie prezentuje na stránkach novín. Hviezdou stanice je Iveta Galanová. Skvelá novinárka a zároveň moderátorka. Žiadna krásavica, no o to šikovnejšia a dravšia.
Mladý, ženami obletovaný, vyšportovaný zvukár Radovan Strempek nadviaže s Galanovou vzťah. Cestou zo služby Strempek náhodou kopne do škatule ležiacej pri autobusovej zastávke. Vypadne z nej živé dieťa. Táto udalosť výrazne ovplyvní životy mnohých ľudí v televízii, hoci s najdúchom nemajú nič spoločné.
Médiá sú v pohotovosti. Novinári tušia senzáciu. Deň za dňom sa príbeh posúva do roviny, ktorá presahuje hranice zdravého rozumu.
Zazvonil jej mobil. Rado. Včera sa neozval celý deň. Zrejme sa zasa poškriepil s matkou a po nočnej spal. Rozpovedal jej príhodu z predchádzajúceho dňa. Iveta sedela úplne paralyzovaná.
„Chceš mi povedať, že chlap, čo našiel to decko dolu pod telkou, si bol ty? Dopekla, a prečo si mi nezavolal? Prečo si hneď nedal vedieť našim do spravodajstva, mohli sme to mať v hlavných správach!“
„Láska, naozaj si myslíš, že som nemal iné starosti? Šesť hodín ma držali na polícii. Keby som to tušil, idem z roboty taxíkom.“ Hlas mal unavený, otrávený. Mihlo mu mysľou, že keby si naozaj zavolal taxík, možno by to dieťa našli mŕtve... Ktovie... Možno včera zachránil ľudský život.
„To, čo mi rozprávaš, mení situáciu. Mám zdroj priamo z miesta činu, takže mi musíš niečo povedať na kameru.“
„Vieš čo, Ivka moja zlatá? Na to zabudni, nechcem o tom už ani počuť. Aj tak ma budú ešte vláčiť po polícii.“
Hlas mala zrazu jemný, dievčensky flirtujúci.
„Zlatko, ak ma máš aspoň trochu rád, určite mi vyjdeš v ústrety. Bude to skvelá reportáž. Môžeme ťa nakrútiť zozadu a sám si na zvukovom pulte premoduluješ hlas, aby ťa nebolo poznať. Zabezpečím aj euráče...“ skúšala váhavo.
Zdvihol sa mu žalúdok. Nepovedal nič. Ticho držal mobil a hľadal vhodné slová.
Obálka knihy - Ikar
Miro Frindt sa skúšal stať maliarom natieračom, no už na strednej škole mu maliarsku štetku z rúk vytláčalo pero. Za osudovú ženu dodnes pokladá svoju profesorku slovenského jazyka. Chválila jeho slohy, ale hrozila sa desiatok gramatických chýb. V slovenčine teda pridal...
Po skončení strednej školy už steny nikdy nemaľoval. Prvú reportáž napísal o súťaži v behu s fúrikom. Chcel sa venovať žurnalistike, preto odišiel z rodného mesta Dolný Kubín do Bratislavy.
Pracoval v TASR, neskôr v denníku Národná obroda, v televízii VTV a napokon zakotvil vo verejnoprávnej RTVS. Trinásť rokov pracoval ako reportér v teréne v hlavnej spravodajskej relácii Správy RTVS. Podrobnejšie sa venoval zdravotníctvu a sociálnej politike.
Je autorom mnohých publicistických programov a posledné roky nás sprevádza ako moderátor spravodajskými reláciami RTVS Ranné správy aj Správy a komentáre.
.
Prečítajte si aj TIP NA KNIHU: Čo keby ste mohli prežiť ešte jeden život?