Radičová: Na kvóty pre ženy Slovensko nie je pripravené

„Permanentný. Som profesorka sociológie a keď si pozriete publikácie, patrím k tým plodnejším autorom na Slovensku. Mnohé som sa snažila dotiahnuť až do praxe. Spomeniem Prvý atlas rómskych komunít, ktorý vyústil do prvej koncepcie riešenie rómskej problematiky či 2% asignáciu daní pre MVO. V rodinnej politike som spoluautorkou odvodového daňového bonusu, prídavkov na deti, návrhu na jednotný výber daní cieľ a odvodov. Aj počas tých sedem rokov vo vrcholovej politike som bola v dvoch európskych projektoch, podieľala som sa aj na porovnávaní sociálnych politík všetkých krajín EÚ. Popri tom som prednášala, napríklad na London Shool of Economics. Takže, keď sa skončila vláda dohodou väčšiny politických strán na predčasných voľbách, tak som sa vrátila k svojej profesii nie spôsobom, že tam bola pauza, ale plnohodnotne.“

Pôsobíte teraz v Berlíne v Nadácii Roberta Boscha. Na čom tam pracujete?

„Sme tam momentálne piati experti od Austrálie po Čínu a všetci sme orientovaní na politické systémy, demokraciu, občiansku spoločnosť. Mávame pravidelné stretnutia a diskusie, kde jeden z nás prednesie, kam sa pohol v rámci svojho výskumného projektu. Je tam skvelá tvorivá atmosféra. Sú tam dvaja bývalí politici, inak experti v danej oblasti, ale nie sú to len teoretici, ale aj aktivisti, ktorí veci doťahujú do praxe.“ 

Aká je vaša téma?

„Neľahká. Pracovne ju nazývam: Európa a čo bude po kríze? Sú tam tri okruhy: prvý okruh, čo sme urobili zle, ktoré nástroje z tých 20 nosných v piatich vlnách zmien počas dvoch rokov fungujú, ktoré treba modifikovať a napokon, kde sa urobil krok vedľa, čo sa v rámci krízových riešení nedá obísť. Druhý okruh je, čo sa pripravuje v najbližšom období. A tretí, aká bude Európa po týchto skúsenostiach.“

Máte už odpoveď?

„Mám štyri hypotézy, štyri rôzne scenáre, ktoré nie je možné vedecky overiť, len politicky: Preto ich overujem hĺbkovými rozhovormi s vybranými vrcholnými politickými predstaviteľmi, premiérmi alebo prezidentmi niektorých členských krajín EÚ. Pokúsim sa zadefinovať relatívnu pravdepodobnosť smerovania Európy, rizík a istých krokov, ktoré by mohli týmto rizikám predísť.“ 

Budete to riešiť s premiérmi?

„Už to robím.“

Ako to bude prebiehať?

„Mám pripravený detailný dotazník, ktorý vychádza z úvodnej vedeckej analýzy, ktorú som urobila na základe dopadov zmien v jednotlivých krajinách. Mala som už stretnutie s Junckerom, rozhovor so španielskym premiérom, dohadujem termín v Chorvátsku, Dánsku, Francúzsku, Nemecku a ďalšie krajiny, ktoré budem anketovať. Mám vybrané krajiny v problémoch: Taliani, Španieli, Gréci, Cyprus. Potom krajiny, ktoré nezažívali krízu a dodržiavali maastrichtské kritériá: Švédsko, Dánsko, Nórsko. Krajiny, ktoré majú významný vplyv veľkosťou ekonomík a rozhodovacím vplyvom, teda Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko. A krajiny, ktoré boli v problémoch a ešte sú po transformácií: Poľsko, Estónsko, uvažujem o Maďarsku, či mi to pomôže.

A Slovensko?

„Myslíte si, že si neviem odpovedať na otázky o Slovensku (smiech)?“

Skôr či máte taký dotazník pre premiéra Fica?

„Slovensko určite bude medzi skúmanými krajinami, ale či urobím rozhovor s premiérom Ficom, na to som si ešte sama sebe neodpovedala.“

V marci ste v Berlíne na Velodrome mali prejav pred dvadsaťtisícovým davom k Medzinárodnému dňu žien. Pozvané boli osobnosti zo 40 krajín sveta. O čom ste v prejave hovorili?

„Bola to obrovská akcia k MDŽ s dôrazom na postavenie žien v islamskom svete, ale aj širšie, na celkové postavenie žien v spoločnosti a ich problémy. Moje vystúpenie bolo povzbudením a pomenovaním slovenského príbehu: moja stará mama nemala žiadne práva a prežila fašizmus, moja maminka získala práva na papieri, sociálne a ekonomické, ale nie politické a občianske a prežila komunizmus, ich vnučka a dcéra bola zvolená za prvú slovenskú premiérku s plnohodnotnými občianskymi i politickými právami. Myslím si, že je to silný príbeh, na ktorom viete ilustrovať, aké zmeny sa udiali za ostatných 100 rokov. Je to poučenie aj povzbudenie pre krajiny, ktoré sú na začiatku takéhoto príbehu. Tá solidarita bola veľmi citeľná. Boli tam ženy všetkých farieb, vyznaní, pozícií, príbehov.“

Na transparentoch dav vyjadroval podporu irackej právničke Maryam Rajavis...

„Je to právnička, ktorá žije 30 rokov v exile v Paríži, jej sestru zavraždili a ona vedie hnutie odporu a ďalej bojuje a nevzdáva sa. V jej tíme sú ženy, ktoré majú dlhé rukávy nie preto, že to prikazuje islam, ale preto, že majú zhorené ruky a prežili ťažké mučenia. A to sa deje dnes.“

K zmenám potrebujeme nielen solidaritu žien, ale aj podporu mužov. Bolo ju tam cítiť?

„Vystúpilo niekoľko vysokopostavených politikov z Nemecka, ale aj z iných krajín, ktorí sa zhostili a presadzujú myšlienku rovnosti. Je pre nich nehorázne, že žena má častokrát vyššie vzdelanie, ale na rovnakom poste ako muž je nižšie ohodnotená.“

Dve dni pred MDŽ schválil nemecký Spolkový snem, že v dozorných radách 100 súkromných firiem kótovaných na burze bude od roku 2016 sedieť 30 percent žien. Sú kvóty dobrý nástroj ako dostať viac žien do biznisu?

„Nemecko nezačalo najšťastnejšie. Prijali zákon o kvótach, ale v súkromnom sektore. Vyvolalo to diskusiu, prečo nezačali verejným sektorom, ktorý vedia priamo ovplyvniť. Samotný súkromný sektor na to zareagoval dobre, prečo nie, nemáme s tým problém, ale prečo s tým má problém samotná vláda?“

Považujete kvóty za dobrý prostriedok ako presadiť ženy v spoločnosti?

„Všade, kde použijete pozitívnu diskrimináciu, k tomu potrebujete mať atmosféru v spoločnosti. Dobrý príklad sú Rómovia v segregovaných osadách. Kým je napätá atmosféra, až na hrane a vnímanie akéhokoľvek projektu je brané ako zneužívanie alebo ako neoprávnené privilégium, tak to nemôže byť úspešné. A nemá zmysel to realizovať, pretože sa to zmení na pravý opak a len to zhorší situáciu. Potrebujete mať k tomu vytvorenú atmosféru. Keď Američania prijali pozitívnu diskrimináciu voči Afroameričanom, dvadsať rokov na to vytvárali atmosféru. Spomeňme si, ako sa osobne zasadil prezident Kennedy, aby prijali Afroameričana na univerzitu, kam dovtedy chodili len bieli. Museli použiť národnú gardu. Ten prvý černoch vstúpil na univerzitu, ale s otvoreným konfliktom. A museli na istý čas ustúpiť, lebo to vytváralo otvorenú vojnu. A trvalo to ďalších 30 rokov.“

Ako sa to dá skrátiť?

„Musíte ponúknuť politiku, z ktorej je jasné, že nemôže byť majorite lepšie, ak tu trpí minorita. Ak vznikne takáto atmosféra, tak nástrojom sú kvóty. Taká atmosféra vznikla vo Švédsku, vzniká v Nemecku, ale u nás nevznikla ešte ani náhodou.“

Prečo u nás nie?

„Na Slovensku historicky nemáme moderný konzervativizmu, u nás sú skôr zakonzervované hodnoty. Kým bude prevládať tradičný konzervativizmus, tak tu nie je atmosféra pre takúto zmenu, lebo ona sa spája s tradičnou deľbou mužsko-ženských rolí, je často jemne modifikovaná, ale nie zásadne zmenená. To je ako s botoxom, na chvíľu zaberie, ale veci nerieši, je to len kozmetická úprava.“

Ako sa zmenilo postavenie žien na Slovensku?

„Spoločnosť sa významne zmenila, nastal posun od tradičnej deľby v rodinách, kde je muž vnímaný ako živiteľ a žena má na starosti domácnosť a výchovu detí. Ženy sa spolu s politickými a občianskymi právami zrovnoprávnili aj v ekonomických a sociálnych právach. Majú rovnaký prístup k vzdelaniu, vstúpili na trh práce a to je nezvratný proces. Liberalizácia postúpila, ženy to dosiahli, ale spoločnosť na to reaguje spôsobom, riešte si to doma. Prispôsobte štruktúru v rodine zmenenej spoločenskej situácii. Svoje oslobodenie sa od niečoho preneste na muža a zotročte ho. Takto si to zhruba mnohé politické subjekty predstavujú. Vyhádajte si v rodinách, že čo robila žena, bude robiť muž. A to je fatálna chyba.“

Spoločnosť nestíha ženám?

„Rýchlosť a kvalita zmien v rodine a zmeny v spoločenskom systéme vôbec neharmonizujú. Žena je dominantnou autorkou harmónie v rodine, vytvára zázemie. Keď má muž zlú náladu, očakáva sa, že to žena skoriguje. Tak, ako sa od žien očakáva, že budú vytvárať harmóniu v rodine, tak sa od politikov očakáva, že vytvoria harmóniu medzi zmenami v rodine a zmenami v spoločenskom definovaní ľudských práv.“

Kde zostáva politika najviac?

„Povedzme si, ako sa k nám správajú inštitúcie trhu práce – ako k jednotlivcovi alebo ako k rodine? Ako k jednotlivcovi. Všetky inštitúcie, vrátane zákonníka práce, vás vnímajú ako jednotlivca, zamestnanca, ktorý nemá žiadne iné väzby. Ak máte väzby, tak je to váš handicap, pretože hrozí materstvo. Pritom nám starne populácia, tak čo sme schizofrenici? Máme to podporovať. My sme presadili zásadnú zmenu do zákonníka práce malou rodičovskou novelou. To boli tri roky bojov v parlamente, ale aj bojov ženských organizácií, aby sme presadili aspoň niečo do zákonníka práce. Ale to nestačí. Vezmite si mobilitu za prácou. My sa rozprávame o príspevku na odsťahovanie sa. Lenže my sa musíme rozprávať o tom, či si potom nájde prácu aj druhý partner, ak sa odsťahuje rodina, čiže hovorme o balíčkoch mobility pre rodiny, nie pre jednotlivca. Rozvodovosť na Slovensku je dôsledkom neriešiteľnosti konfliktov, ktoré sme nechali v rodine a nemajú tam čo robiť.“

Trpí vaša rodina tým, že ste buď v Berlíne alebo v Bruseli?

„Mám pocit, že je najviac smutno mne alebo sú takí milí, že mi to uľahčujú. Dcéra aj môj partner za mnou chodia, inokedy prídem ja na Slovensko. Ako teraz, keď musím okrem iných povinností prezuť auto.“

Sú toto témy, pre ktoré potrebujeme ženy v politike?

„V mnohých krajinách na to nepotrebujú ženy, aby vznikli tieto programy. Každý muž, ktorý má rodinu, to v každodennosti zažíva a ak je to človek otvorený riešiť situáciu nie na úkor seba alebo partnerky, tak je tomu otvorený. To nie sú riešenia pre ženu, to sú riešenia pre nás, rodinu ako celok. Neviem, prečo by to mali byť  ženy, ktoré budú sústavne udierať do stola pre uvedomenie si, že sú to naše deti a naša budúcnosť. Ani jeden z partnerov si nebude vážiť toho druhého, ak si z neho chceme urobiť sluhu. To nefunguje.“

Hovorili sme o kvótach vo firmách, čo teda kvóty v politike?

„Odpoveď musíme rozlíšiť v dvoch rovinách. Prvá, ako sme hovorili aj pri firmách, či to má v spoločnosti podporu. Druhá, či to ženy vôbec chcú.“

A chcú? Mení sa ich vzťah k vstupu do politiky?

„Robila som jeden výskum koncom 90. rokov ešte ako sociologička a nič sa na tých výsledkoch, bohužiaľ, nezmenilo. Mnohé ženy odmietajú vstúpiť do vrcholovej politiky. Prvý dôvod – že to znamená mobilitu do Bratislavy a teda aj buď presťahovanie rodiny  alebo kyvadlové  opustenie, čo nie je v poriadku. To je vážny problém a ženy to riešia. Druhý problém je kultúrnosť, resp. nekultúrnosť v politike. Také podpásovky a zlomyseľnosť, ako som v politike zažila, už nechcem nikdy zažiť.“

To nie je práve odporúčanie, aby ženy do politiky išli...

„Bolo by odo mňa neseriózne a neférové, keby som túto pravdu za seba nevyslovila. My sme sa dostali z éry súbojov mužov na meče do súboja na slová, ale tie rany sú ťažšie zahojiteľné ako fyzická rana po zásahu mečom. To vytvára atmosféru v  spoločnosti. Podpisuje sa pod mieru agresivity a netolerancie. U nás sa pestuje politika nepriateľa. Vtedy bičujete, rozdeľujete spoločnosť. A keď nemáte reálneho nepriateľa, tak si ho vymyslíte a vytvoríte. Veľmi ľahko a rýchlo.“

Kvóty pre ženy budete riešiť aj s eurokomisárkou Vierou Jourovou, ktorej robíte špeciálnu poradkyňu pre témy spravodlivosť, spotrebitelia a rodová rovnosť. Budete kvóty pre ženy odporúčať?  

„Jednoznačne sme prišli k záveru, že niečo také ako regulatív EÚ v tejto otázke len vyvolá vlnu nenávisti, čo si to tá Únia vymýšľa. Nedá sa to takýmto spôsobom.“

V apríli to bolo desať rokov, čo zomrel váš manžel Stano Radič. Na krst knihy, ktorú o ňom napísal Rasťo Piško prišiel aj prezident Andrej Kiska. Stačí desať rokov, aby ste sa s jeho odchodom vyrovnali?

„Stále mi chýba, ale pre mňa nezomrel. Ja si ani nepripomínam deň jeho smrti, ale deň jeho narodenia, preto sme 7. mája krstili knihu.Pred rokom a pol som oslovila Rasťa Piška, či by sa nechytil témy „Stano Radič“. A povedal áno. Knižka nie je klasickým životopisom, ale ukážkou života principiálneho človeka v neprincipiálnej dobe.

Chýba Stano Radič Slovensku? Ešte by ho humor neprešiel?

"Jeho priaznivcom určite áno. Humor je katarzia, bez nej z drámy zostáva len rozuzlenie bez výdychu a nádychu začať odznova a lepšie."

Prečítajte si aj Adela Banášová: Všetci naháňame mamuta, chce to viac ženských pravidiel