Dobrodružstvom ciest a dovoleniek sú aj knihy náhodne nájdené, vytiahnuté zo známych i menej známych knižníc, zaprášených poličiek, v rodičovských domoch, z ktorých sme už dávno odišli, na miestach, kde nám to domáci dovolia. Knihy, ktoré neboli na zozname tých, ktoré chceme prečítať, ktoré sme si neplánovali kúpiť ani požičať, o ktorých sme častokrát nevedeli, že existujú.

V zhone balenia rozčítaná kniha zostala doma a tak v lietadle som zo synovho ruksaku vytiahla Dobrodružstvá Huckleberryho Finna. Aby som turbulencie počas letu znášala ľahšie, po rokoch som sa opäť vrátila k pasáži o natieraní plota, o chuti na jablko a akou fintou sa k nemu Huck dostal.

 

Zomrela bez antibiotík 

Vo večernom prítmí rodičovského domu som z bielej knižnice vytiahla knihu od Andrého Mauroisa Život Sira Alexandra Fleminga. Možno aj preto, že moja stará mama zomrela po pôrode kvôli nedostatku antibiotík po vojne. Fleming vynašiel penicilín čírou náhodou v roku 1929, keď sa mu v nevyčistenej Petriho miske vytvorila pleseň. Hoci objav bol veľkolepý, trvalo ešte dlhé roky, kým sa prišlo na to, ako ho očistiť od iných látok a môcť používať ako liek. V Amerike ho začali priemyselne vyrábať počas druhej svetovej vojny, bol revolúciou v liečení sepsy zranených vojakov. Fleminga oslavoval celý svet. Ľudia si pred ním kľakali, bozkávali mu ruky, dávali mu dary. Svoj úspech vysvetľoval tak, že Boh asi chcel penicilín, a preto stvoril Alexandra Fleminga.  Málovravného hravého Škóta zaujímalo všetko, nový kvet v jeho záhrade, rovnako ako jeho vedecká práca. Všetko bolo dôležité, a nič nebolo príliš dôležité. 

Pred penicilínom mám rešpekt a pred Flemingom aj dnes skláňam klobúk. Pokladám za rúhanie sa voči medicíne, vede, Flemingovi a zdravému úsudku, keď známa všetky angíny a zápaly uší detí rieši homeopatikami. A potom sa čuduje, keď pri zápale bedrového kĺbu jej desaťročného syna, lekár povie, že to môže byť aj z neliečenej angíny. Pokladám za zázrak, keď dieťa s vysokou horúčkou, hnisajúcimi očami a srdce drásajúcim kašľom sa vďaka širokospektrálnym antibiotikám za dva dni cíti podstatne lepšie. Fleming vedel, že v každej chvíli máme dve cesty. Musíme si z nich jednu vyvoliť a nevieme, kam vedie druhá. Možno si vyvolíme lepšiu a možno sa to nikdy nedozvieme. Po prečítaní jeho životopisu mám pocit, že on si vo svojej práci vedel voliť vždy tú lepšiu.

 

 

Vzácna knižnica svokrovcov

Moji svokrovci majú nad 85 rokov a knižnicu, vypĺňajúcu celú obývačku, podkrovie aj všetky izby. Svokra má väčšinu kníh prečítaných, vie o každej rozprávať, niekoľkokrát za deň vyberá z poličiek veľké encyklopédie a listuje v nich, takmer pri každej diskusii si ide overiť nejaké slovo, výraz, informáciu, spojitosť s udalosťou v histórii, rok.

Zakaždým, keď som si chcela nejakú knihu z ich knižnice požičať, musela som o ňu prosiť, sľubovať, že ju vrátim, obalím, rožky strán nezničím. Napriek všetkým mojim sľubom, niektoré knihy na požičanie neprichádzali do úvahy. A odrazu, tíško, bez ohlásenia, prišla chvíľa, keď mi povedali, že si môžem zobrať koľko a ktoré knihy chcem. Svokra stála pri knižnici, zošúverená v bielom župane, ostrým zrakom sledovala, ktoré ma zaujmú. Srdce mi trhalo, keď som opatrne načahovala ruku do poličiek a vyberala nielen knihy, ale aj miesta, tak, aby po nich nezostávala moc viditeľná diera v knižnici, aby to neboli tie najvzácnejšie. Každú knihu, ktorú som vytiahla, komentovala. Ktorého spisovateľa má rada, ktorého nemá, spamäti recitovala verše básnikov, po ktorých som siahla. Vravela, len si zober ďalšie, inak to pôjde potom všetko do koša. Svokor stál vo dverách a spýtal sa, či som si nezobrala aj knihu z historickej zbierky o Liège. Pri negatívnej odpovedi som na jeho tvári postrehla úľavu.

Vo vlaku, ktorý ma rýchlosťou 320 kilometrov za hodinu viezol z Liège do Paríža, som otvorila knihu La Symphonie Pastorale od André Gide. Príbeh lásky evanjelického farára k slepej sirote, príbeh dievčaťa, ktoré si dlho myslelo, že vtáčí spev je efekt svetla, že teplo, ktoré jej príjemne hladí líca a ruky sa v určitej chvíli rozospieva, tak ako voda pri ohni začne vrieť.

Okrem príbehov ich strán, knihy vytiahnuté zo starých knižníc našich ciest majú aj príbehy ceruzkou podčiarknutých statí, viet, myšlienok ľudí, ktorí ich čítali pred nami, nalepených starých zožltnutých ex librisov a venovaní napísaných atramentovým perom.

 

Prečítajte si aj Ako môže umenie zachrániť svet?