Známu vetu „kontrola cestovných lístkov“ som počula v momente, keď sa v autobuse zatvorili dvere a ja som si práve chcela označiť lístok. Nedalo sa, označovač lístkov zablokovali. Hrozný pocit nespravodlivosti sa striedal s hnevom a bezmocnosťou.

Bolo to ten deň, keď Bratislavu zasnežilo. Darmo som čakala pri hlavnej stanici na električky. Snehom zasypané koľaje boli dôkazom, že už dávno tadiaľ žiadna nešla.

 

Jediný autobus

Tak som vybehla o poschodie vyššie, odkiaľ chodia autobusy a keďže som práve jeden zbadala prichádzať, tak som sa k nemu rozbehla. Po niekoľkocentimetrovej vrstve snehu a medzi padajúcimi snehovými vločkami. V jednej ruke som držala dáždnik, v druhej cestovné lístky.

Veď nemôžem zmeškať jediný autobus, ktorý sa objavil pred hlavnou stanicou, ďalší tu asi tak rýchlo nebude. Až v autobuse som zisťovala, či je to ten správny a zároveň som sa pokúšala rozdeliť spojené lístky. Spoj bol správny. Dvere sa zavreli a počula som... No viete, čo.

Ten moment, keď vás vnímajú ako zlodeja, klamára a tak ďalej... Hrozný pocit nespravodlivosti sa striedal s hnevom a bezmocnosťou.

 

Prichytená na stoličke

Podobný pocit som zažila v detstve. Bola som prváčka na základnej. Do školy dorazili nové stoličky pre učiteľov. Také na kolieskach, otáčacie – paráda! No nevyskúšajte ich! Cez prestávku si to vyskúšali viacerí spolužiaci. Aj ja. A tak sa mi to zapáčilo (bolo to ako na kolotoči), že som ani nepočula, že zvonilo a je koniec prestávky.

„Prečo sedíš za stolom učiteľky?! Určite si sa tam prehrabávala v šuflíkoch a chcela niečo ukradnúť,“ počula som hlas školskej pedagogičky, ktorá ten deň suplovala našu triednu. Nepomohli vysvetlenia ani slzy sedemročného dieťaťa. V jej očiach som bola zlodejka a klamárka. Nemohla som tomu uveriť, hrozný pocit nespravodlivosti sa striedal s hnevom a bezmocnosťou.

V detstve som sa nevedela ubrániť a musela som absolvovať stretnutie v kabinete školskej pedagogičky za prítomnosti rodičov. Traumatická skúsenosť.

V zasnežený januárový deň som argumentovala. Razantne. Pomohlo. Pokutu som neplatila.

Životné skúsenosti nás naučia brániť sa a obhajovať, aj keď sme nič zlé nechceli urobiť. Sami seba vnímame na základe zámerov, iní nás hodnotia na základe činov. Je zlé, keď stretneme hluchých na argumenty (pedagógov), našťastie niektorí (revízori) majú uši a rozum.