Prečo si začala písať o tom, čo prežíva žena? A čím sa to začalo - Pop(y)skami a neskôr si napísala Manifest mladej ženy alebo?
“Začalo sa to projektom Popysky, ktorý som založila s kamoškou Ivet v snahe refletkovať ženský svet, naše každodennosti, naše váhy a nerovnováhy, s láskou a nadhľadom. Neskôr som pocítila potrebu vyrozprávať svoj príbeh. Na to mi už Instagram nestačil, a tak vznikla kniha Manifest mladej ženy, ktorá odpovedá na otázky, ktorým čelí mladá žena okolo 30-teho roku života, ktorá nemá partnera, kariéru, či dieťa.”
Ktorá otázka z tých, čo dostávajú mladé ženy, ti najviac lezie na nervy?
“Ako to, že stále nikoho nemáš? A rôzne iné variácie tejto otázky, ako napríklad: Dokedy chceš čakať? Ty čo si myslíš, že po teba príde princ na bielom koni?”
Ty ideš rada do hĺbky nielen v týchto ženských témach, ale aj cez spoločenské/diskusné hry, ktorých si spoluautorkou. Ktorou sa to začalo?
“Keď sa človek ponorí do kreatívneho procesu, začnú k nemu prichádzať stále nové a nové nápady. Popri tom, ako som písala knihu, sme s vtedajším priateľom tvorili aj konverzačnú hru. Nazvali sme ju Hlbina a keď vyšla, netušili sme, že po nej prídu ďalšie edície. Ľudí to oslovilo, priam nadchlo. Hra má univerzálne využitie. Zahrá si ju kolektív kamarátov, partneri, rodina, kolegovia a hlavne, na to rada apelujem - aj jednotlivec sám v rámci vlastného sebarozvoja a sebapoznania.”
Vymýšľaš hry, ktoré uľahčujú komunikáciu medzi generáciami, priateľmi, ale aj ženami. Keď sa nad tým zamyslím, sama sa pýtam prečo? Prečo sa nevieme rozprávať? Nemáme čas, alebo je to stále niečo neprirodzené?
“Nemáme tri veci. 1. Čas: kolotoč dní a zhon každodennosti nevytvára ideálne podmienky na pokojný hlboký rozhovor. 2. Pozornosť: neustála vystavenosť notifikáciam, upozornenia, sociálne siete a vôbec mobil je veľký nepriateľ našich konverzácii a vzťahov ako takých. 3. Odvahu: chýba nám odvaha otvoriť sa, vystúpiť z komfortnej zóny, odhaliť naše vnútro, naše pocity. Bojíme sa, že to druhí použijú proti nám, že nás nepochopia, vysmejú, zrania. Zraniteľnosť. Potrebujeme byť viac zraniteľní. Bez toho sa nedá budovať vzťah ani viesť úprimný hlboký rozhovor. A na záver ešte jedna vec. Chýba nám predpoklad, že každý človek má nejaký príbeh a každý vie niečo, čo ja nie. Ak by sme s týmto poznaním vstupovali do rozhovor, hneď by sa nám ľahšie rozprávalo.”
Foto - Kristína Roth
Myslíš si, že takéto hlboké rozhovory sú pre každého?
“Rozhovor je potravou pre dušu a teda áno, sú a mali by byť pre každého. Ale treba to vyvážiť humorom a rečičkami o počasí (smiech)."
S kým sa ty najradšej rozprávaš?
“To je pekná otázka. Prišla som na to, že najradšej sa rozprávam s človekom, ktorý pravidelne reflektuje svet a seba v ňom, ktorý vedie rozhovor sám so sebou a podstupuje akýsi sebaspyt. S takýmto človekom sa obvykle neviem prestať rozprávať. Sú to tie najhlbšie rozhovory. Celú ma uchvátia. Jedna vec nadväzuje na druhú a často ma zavedie k myšlienkam, o ktorých som nikdy predtým neuvažovala, na miesta, kde môžem pretvárať samu seba.”
Cieľom spoločenskej hry je hrať sa a vyhrávať. O tom vaše hry nie sú. Vnímam ich ako nástroj na to, aby sa rozprúdila debata. Ale zároveň “som krytá” tým, že je to predsa len “hra”. Lebo inak si neviem predstaviť, že sa len tak babky spýtam, či sa vydávala z lásky. To je napr. jedna z otázok Hlbiny starých rodičov. Podľa čoho a ako si vymýšľala a vyberala otázky?
“To si krásne vystihla – “si krytá” presne tak. Hlbina je výborná opora, je to akási barlička, spôsob, ako pozvať človeka do úprimného rozhovoru, ale tak, aby sa necítil, že ide o nejaký výsluch. Vždy viete povedať: Je to predsa len hra. Otázky v Hlbine starých rodičov vychádzali z uvedomenia, že viesť zmysluplný a osobný rozhovor s rodičmi je často ten najtvrdší oriešok. Generácia našich rodičov a starých rodičov (česť výnimkám) nie je zvykntá otvorene hovoriť o svojich pocitoch.
Za dobrý rozhovor považuje taký, kde sa rozoberá všetko možné, od práce, politiky a životov druhých, len nie naše skutočné pocity, láska a vzájomné vzťahy. Volila som také otázky, ktoré prenikajú priamo do podstaty človeka, do toho ako vedie svoj život a prečo žije resp. žil, tak ako žil. Keď sa bavím so starým človekom, snažím sa ho pozvať k akejsi rekapitulácii svojho života, ale tak, aby neupadol do pocitov viny, krivdy či smútku. Je dôležité byť vtedy veľmi empatický, prejaviť úprimnú zvedavosť a dať človeku najavo, tónom a láskavosťou hlasu, že ho nechcete súdiť, ale učiť sa od neho.“
Foto - Kristína Roth
Riešila si to, či sa niekto neurazí, či otázka nie je cez čiaru? Alebo naopak – ako sa pýtať tak, aby otázky neboli plytké?
“Nie, to som nikdy neriešila. Každá otázka v hre má totiž láskavý zámer a ním je: úprimna zvedavosť, pripravenosť žasnúť, učiť sa a dať druhému človeku to najvzácnejšie, čo je pozornosť. Keď si to tak vezmeme, každá dobrá otázka ide cez čiaru, preniká a vstupuje do uzavretej bubliny človeka, do jeho vnútra. Mnohí si toto vnútro urputne a všemožne strážia a často sa, ako správne naznačuješ, urazia. Je to ich obranný mechanizmus, chcú sa ochrániť, no tým sa len viac a viac izolujú. A ako sa pýtať tak, aby otázky neboli plytké? Hm, aj plytké otázky sú dôležité a na začiatok každej dobrej konverzácie, priam žiadané. Pýtajme sa plytko, pýtajme sa hlboko, no hlavne sa vždy pýtajme s láskavým zámerom, niečo sa od toho druhého človeka naučiť a nie ho súdiť či spochybniť.”
Akú máš spätnú väzbu od tých, čo už vaše hry majú? Majú chuť starí ľudia debatovať o hodnotách, mladosti, o svojich pocitoch? Chce sa do toho ísť aj kamarátom na party alebo ženám na babskej jazde?
“Spätná väzba je nádherná, vždy ma veľmi povzbudí, keď nám niekto napíše, ako Hlbina zmenila k lepšiemu vzťahy v rodine, v páre, v kolektíve. Na tohtoročnej Pohode som stretla muža, ktorý mi ďakoval a silno ma objímal za to, že som niečo také vytvorila. Vravel mi, že vďaka Hlbine sa jeho babka vo veku 72 rokov odhodlala vyhľadať terapeutickú pomoc, pretože sa nevie vysporiadať so smrťou manžela.
A či sa do toho chce ísť ľuďom na party, na babskej jazde a podobne? To neviem, lebo ja dostávam feedbacky len od tých, ktorí to hrali, takže sa im do toho zrejme chcelo, ale viem si predstaviť, že s tým nepochodíte v každom kolektíve. To nevadí. Ako vraví jedno biblické príslovie, všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať. Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.”
Čo je tvoja topka otázok v Hlbine? A ktorá v Hlbine starých rodičov?
“To sa často mení. Podľa obdobia a nálady a hlavne vždy ku mne prichádzajú nové otázky. Aktuálne ma veľmi baví otázka: Čo by si spravil, keby si sa nebál a tiež: Kto si teraz a kto si bol predtým? Tieto otázky, hlavne tú druhú mám rada, pretože nútia človeka ísť do seba a rozpovedať svoj príbeh. A príbeh, to je najviac! Obávam sa, že tieto otázky presne v takomto znení v Hlbine nie sú, ale zakomponujem ich tam pri najbližšej dotlači (smiech). Z Hlbiny starých rodičov vyzdvihnem otázku: „V živote sú najdôležitejšie dva dni. Prvý, keď si sa narodil, druhý, keď si zistil, prečo. Zistil/a si svoje prečo?”
Foto - Kristína Roth
Máte aj Hlbinu špeciálne venovanú “všetkým ženám, dievčatám a devám.” Táto verzia je ideálna na babskú jazdu. Keď sa na to pozriem stereotypne, tak veď o nás babách sa hovorí, že nemáme problém rozprávať sa a otvárať sa pred kamarátkami. Myslíš si, že je to skutočne tak? Alebo prečo si vytvorila kartovú hru s otázkami aj pre nás – ženy?
“Štatistiky a vedecké výskumy tvrdia, že 80 percent našich rozhovorov tvoria klebety a sťažnosti na konanie a správanie iných. Keď sa na to pozrieme stereotypne, tak áno, ženy nemajú problém sa rozprávať a sú častejšie pripravené hovoriť o svojich pocitoch a odhaliť svoje vnútro, ale ruku na srdce, kedy naposledy ste sa takto na káve s kamarátkou obnažili? Na káve často povrchne preberieme aktuality z našich životovov, posťažujeme sa na šéfa, kolegov, zistíme, či tá ešte chodí s tým, a pýtame sa, prečo sa rozišli???
Hlbinu ženskej duše som vytvorila s úmyslom predísť povrchným small-talkom a podísť rovno k veci. Otázky v nej sú na telo, prenikajú rovno do duše a majú často priam terapeutický efekt. Zdieľanie, v kruhu dôvernych priateľov, lieči.”
Ja som si spytovala svedomie pri otázkach ako napr: Popíš situáciu, keď nevieš vystáť samu seba. Alebo: Predstav si, že pred tebou kráča žena, ktorá má všetky fyzické atribúty, po ktorých túžiš. Aké myšlienky ti prídu na um? Pousmiala som sa pri otázke: Myslíš si o sebe, že vies variť? Teba sa spýtam inú otázu z vašej hry: Aká je tvoja pravda o žene 21. storočia?
“Pravda o žene 21. storočia neexistuje a to je na tomto storočí krásne. Môžeme byť presne také, aké chceme. Nejde o pravdu, lež o porozumenie. Samej seba.”
Má Hlbina svoj začiatok a koniec? Alebo takto – kedy je navyšší čas diskusnú hru ukončiť? Myslíš si, že je reálne sa pri nej aj pohádať?
“Reálne je všetko. Bola by som však radšej, keby sa po nej ľudia dobre pomilovali, ak ide o pár, alebo silno a dlho objímali, ak ide o priateľov či rodinu. Hru je dobré ukončiť vtedy, keď už slová nestačia. Totiž, slová nie sú alfa a omega komunikácie. Z verbálneho prejavu je dobré prejsť do toho neverbálneho – smiať sa, dotýkať, hladiť. Hlbina začína a končí, stojí a padá na ochote spájať sa, napájať, opájať – láskou, citom, poznaním. Šťastím. A to je niečo, čo nekonečne prajem každému.”