Šibi, ribi, mastné ryby i čuvar kuče

 

 

Šibi, ribi, mastné ryby,

kus koláča do korbáča,

ešte k tomu žuvačku

a sto korún do vačku…

 

… s takýmto veršíkom chodili k nám kedysi šibači na Veľkonočný pondelok.

Neznášam veľkonočné šibanie a oblievanie. Keď som bola malá, vždy ráno na Veľkonočný pondelok som ešte v pyžame  schytala so sestrou spŕšku vody z veľkej sódovej fľaše od otca.  Mama, už celá mokrá, lebo plná dávka z fľaše sa ušla, samozrejme, aj jej sa smiala, že budeme zdravé a treba si tiež ctiť tradície. Tie sa vo veľkom dodržiavali aj u babky na dedine. Ženské osadenstvo celé doobedie vykúkalo  šibačov. Ich počet bol dôležitý najmä tam, kde mali súcu dievku na vydaj.  Otec išiel hrdo s našim malým bratom šibať a polievať okolitú rodinu a my so sestrou – mestské malé  slečny – sme sa radšej schovali do pivnice.

Keď potom prišiel brat s dvoma igelitkami naplnenými veľkonočnými čokoládovými dobrotami, pocit krivdy z toho, že sme dievčatá a na takú výslužku nemáme nárok sme rýchlo a spravodlivo vyriešili. Okamžite sme bratovi zhabali veľkonočnú nádielku a rozdelili ju na  tri časti. Brat bol najmladší, musel sa prispôsobiť. So sestrou sme na dvore pretrpeli aj šibanie farebnými tučnými korbáčmi z bužírky.  Strašne to bolelo a štípalo. Mama nám ale prízvukovala, že musíme vydržať. To nás tĺkli naši malí bratanci a vraj oni ešte nevedia odhadnúť silu úderu. Au! A ešte za to dostali vtedy také vzácne kinder vajíčka!  

Bratanci nás chodili pravidelne polievať a šibať každý rok aj do mestského paneláku. Kým som sa nešmykla na rozliatej vode v kúpeľni a nerozrazila si čelo o ostrý kovový prah. So zakrvavenou hlavou sme utekali  na pohotovosť a opitý lekár (veď bol Veľkonočný pondelok) mi ranu zašil 5 stehmi. Dodnes tam mám škaredú jazvu.  

Neskôr sa slovenským veľkonočným zvykom čudoval  môj manžel a jeho rodina z bývalej Juhoslávie. Príbuzným v Chorvátsku, Srbsku  a v Bosne farbisto a s veľkou dávkou nadsádzky líčil, ako na  Slovensku môžu raz do roka beztrestne strieskať ženu korbáčom  a ešte za to dostanú odmenu. Ja som im dramaticky  aj jazvu z detstva  ukázala a príbuzní s horúcou južanskou krvou zdesene híkali. Nechápali, že také niečo sa môže diať v kultúrnej strednej Európe.

U nich na Balkáne na Veľkú noc tlčú len zafarbené uvarené vajíčka. Deti vezmú z domu natvrdo uvarené vajcia a tlčú jedno o druhé. Koho vajíčková škrupina ostane najdlhšie neporušená, ten je víťaz a ako výhru získava všetky vajíčka. Doma potom majú niekoľko dní  ako hlavné menu vajíčkový šalát na viacero spôsobov. Ofarbené vajíčka sa tlčú aj v úzkom rodinnom kruhu. To najtvrdšie a neporušené sa stáva „čuvarom kuče“ – čiže strážcom domu a putuje na niekoľko mesiacov do chladničky.

 

Chlapci v kuchyni „tucaju jaja“.

 

A nakoniec – slovenskú šibačku a oblievačku nepochopila ani moja írska švagriná. Brat si vzal za ženu Írku a keď ju môj otec na Veľkonočný pondelok polial vodou z fľaše, bleskurýchlo naplnila pohár  a na oplátku vychrstla vodu na otca. Otec sa nezmohol na slovo a my sme mali ďalší námet na rodinnú diskusiu o dodržiavaní tradície slovenskej veľkonočnej oblievačky na írsky spôsob.    

Prečítajte si aj Kam s knihami, pre ktoré už nemáte v knižnici miesto?

 

Ženy v meste