Sme ako tie lastovičky

 

Pod mostom hniezdili zákonom chránené lastovičky belorítky. Až 66 hniezd, kde lastovičie mamičky sedeli na vajíčkach a čakali na vyliahnutie svojich lastovičích detí. Už tam nie sú. Všetky zničili čističi mosta z J&T Real Estate na príkaz bratislavskej radnice. Vraj ich na to, že nemajú zmasakrovať lastovičky, nikto neupozornil. Nevedeli, že sú chránené. No a? Arogancia, nezáujem, otupelosť. Bez rozmyslu a bez akejkoľvek empatie robili to, čo mali nariadené. Zabíjali.

V kaviarni v bratislavskom Ružinove sedí mamička na káve. Vedľa nej spí v kočíku bábätko. Je poludnie a mamička si vychutnáva zaslúženú chvíľku oddychu, keď dieťatko zaspalo. Ku kaviarni príde fešák na veľkom aute. Nezaparkuje o pár metrov ďalej na parkovisku, zastane priamo pri stoloch takzvane “na blikačky”. Z auta počuť hlasnú hudbu, motor je zapnutý. Auto hučí a smrad z výfuku ide priamo na kočík s bábätkom a na ľudí v kaviarni. Chlapík sedí v aute a hrá sa s mobilom. Motor nevypína. Arogancia, nezáujem, otupelosť. Mamička zaplatí za nedopitú kávičku a odchádza.

V čakárni u lekára sedí zo dvadsať ľudí. V tejto čakárni je vždy problém, lebo lekár akosi odmieta zaviesť poradové lístky, a tak sa ľudia vždy hádajú, kto bol na rade. Vzniká tam chaos a napätie. Tie lístky by to vyriešili. Staršia pani sedí vedľa mňa a hovorí, že tam už čaká dobré dve hodiny. Čoskoro má ísť dnu. Bojí sa odísť na toaletu, aby ju zasa nepredbehli. Prichádza mladík, ktorý ide sebavedomo dopredu a zaklope. Je to známy lekára. Sestrička ho berie prednostne. Pani vedľa mňa má slzy v očiach. Posielam ju na toaletu a hovorím, že jej podržím miesto.

Táto krajina by mohla tak dobre fungovať, lebo stačí veľmi málo. Nie je to o zvyšovaní životnej úrovne. Ani o zvyšovaní platov, či dôchodkov. Nie je to len o peniazoch. Je to o výchove, je to o empatii, je to ľudskosti. O tom, byť človeku človekom.

Zamyslieť sa nad svojimi krokmi, žiť vedomo a pozorovať okolie. Vidieť, čo sa okolo mňa deje a zvážiť si ako sa mám zachovať. Stačilo by vypnúť motor, keď zastanem a neničiť ovzdušie iným aj sebe. Neparkovať na chodníku a neznemožňovať ľuďom prechádzať, keď o pár metrov ďalej mám parkovisko. Nepredbiehať sa u lekára, v obchode, naučiť sa čakať. Zaviesť v čakárni poradové lístočky, aby pacienti vedeli, kto je na rade.

Sme ako tie lastovičky. Ničené aroganciou, nezáujmom, otupelosťou. Lenže my sa ničíme sami, vlastnými zbraňami. Namiesto toho, by sme k sebe mali pristupovať ako k ohrozenému druhu a chrániť seba aj svoje okolie. 

 

Prečítajte si aj Menej work viac life

 

Ženy v meste