So Zuzanou Martišovou sa stretávame v bratislavskej Petržalke, pred jedným z obchodných centier, na mieste vyhradenom pre taxíky. Až vtedy si uvedomím, že takých miest je už málo a aj tie slúžia väčšinou len na to, aby tu taxikár počkal zákazníka, ktorý si taxík objednal cez telefón. My tu s pani Zuzanou nebudeme čakať na klientov, ale nastúpime do auta, ona sa prihlási do mobilného systému a hneď nám nabehne objednávka – pôjdeme na Bôrik.

Foto - Stano Stehlik

Srdienko

Ešte pred tým zdvihne telefón a milo sa rozpráva s niekým, koho oslovuje: srdienko. Neskôr mi vysvetlí, že to bola pani z dispečingu. „Trochu škoda, že nepoznám všetkých osobne, no všetci si tykáme a snažíme sa byť na seba milí,“ dopovie. Moja prítomnosť v aute vzbudzuje pozornosť aj pani dispečérky, ale to hlavne preto, aby sa nestalo, že do auta bude chcieť nastúpiť viac zákazníkov a nebude tu pre nich dosť miesta. Jej úlohou je preto upozorniť ich, že dnes sa v taxíku môžu zviesť len traja pasažieri a opýtať sa, či im to neprekáža.

Keď sme na ceste k prvému zákazníkovi, uvedomím si, že je tu dosť hlučno a musím si zvyknúť na zvukovú kulisu z mobilu. Ten cez aplikáciu hlási informácie z dispečingu, ale počúvame aj inštrukcie z navigácie, ktorá nás smeruje k cieľu. Po ceste sa dozviem, že už ako 24-ročná snívala pani Zuzana o tom, že bude taxikárkou. „Asi veľa mladých radi šoférujú,“ domnieva sa a sebavedome o sebe hovorí, že je dobrá šoférka. „Vtedy som ešte nemala toľko skúseností, ale aj doba bola iná a taxikárčenie sa mi zdalo nebezpečnejšie ako dnes,“ popisuje. Hneď dodáva, že vtedy jej to zakázal manžel. Dnes už jej nikto nič nezakazuje, je rozvedená a po viacerých skúsenostiach v obchodovaní v secondhandoch, ale aj v stavebníctve, dospela pred dvoma rokmi k tomu, že sa vráti k svojim plánom.

Foto - Stano Stehlik

Upokojujúca práca

„Mňa šoférovanie upokojuje a to som po ťažkých životných skúsenostiach veľmi potrebovala,“ hovorí. Kým nastúpila do firmy, vyskúšala si, či to zvládne, a preto si na tri týždne sadla za volant a robila pre Uber. Keď sa pýtam, prečo prestúpila do taxikárskej firmy, povie, že Uber nie je legálny a taxislužby by mali ponúkať profesionáli, ktorí musia získať kartu vodiča, prejsť psychotestami, skúškami, zdravotnými prehliadkami atď.

Zdôrazní tiež, že je rodená Bratislavčanka, ktorá dobre pozná väčšinu lokalít v hlavnom meste, problém jej jedine môžu robiť názvy hotelov alebo podnikov, ktoré sa často menia – vtedy si musí overiť, kam má ísť.

Blížime sa k cieľovej adrese na Bôriku, tak sa opýtam, či vie, kto by nás tam mal čakať. Pani Zuzana si v mobile overí meno. Vďaka špeciálnym aplikáciám sa celá databáza a obsluha odohráva v mobile. „Niektoré taxislužby ešte využívajú vysielačky, my používame len aplikácie,“ vysvetľuje.

Foto - Stano Stehlík

Pojazdná terapia

Kým zbadáme zákazníčku, ešte sa pýtam, prečo jazdí v noci. „Najprv som jazdila cez deň, ale vtedy sú tu zápchy, zdá sa mi to náročnejšie na psychiku, veď musím dávať pozor nielen na cestu, ale aj zvládať ľudské príbehy, ktoré mi zákazníci rozprávajú,“ popíše s úsmevom. Pokračujem v téme a dozviem sa, že najzábavnejšie sú piatky a soboty, keď ľudia idú žúrovať alebo sa v dobrej nálade z akcii vracajú. Vtedy sú ale tí podgurážení menej disciplinovaní, častejšie meškajú. „Už som si tu v aute so zákazníkmi spievala, ale aj plakala,“ popíše a spomenie mladú 23-ročnú slečnu, ktorá sa jej v aute takmer zrútila, keď sa dozvedela, že jej priateľ je gej. Najväčší dojem na ňu však robia príbehy starších ľudí, ktorých vozí za lekármi. Medzi nimi má stálych zákazníkov, ako napríklad istú vyše 70-ročnú pani na vozíčku, ktorá si ju prenajala aj na cestu na východ. „Urobili sme si výlet podľa jej želania,“ zaspomína si pani Zuzana. Keď ju tak počúvam, uvedomím si, že jej taxík je ako pojazdná terapia.

Odmietnuť zákazníka

Práve zbadáme, že sa k nám blíži zákazníčka a taxikárka ju pozve do auta. Vyrážame do Prievozu. Pani po ceste nie je veľmi zhovorčivá, necháva nám priestor na rozprávanie. Až keď vystúpi, opýtam sa, či taxikárka vie rozoznať, s kým sa môže po ceste rozprávať a s kým sa radšej do rečí nepúšťať. „S touto pani by sme sa určite bavili, ale zjavne bola nesmelá, keď ste tu vy,“ zhodnotí. Vidno, že sa pani Zuzana rada rozpráva, čo je určite v tomto povolaní prednosťou. „Nerozprávam sa len s nesympatickými, ktorí sú hneď nepríjemní, na takých nie som zvedavá,“ vysvetlí a dopovie, že, bohužiaľ, častejšie arogantné bývajú ženy, ktoré vedia uraziť, nechávajú na seba dlho čakať a správajú sa povýšenecky. Už sa pani Zuzke stalo, že zákazníkov z auta aj vyhodila, keďže sa správali tak, že sa cítila nekomfortne. „Snažím sa ešte pred tým, kým mi zákazník nastúpi do auta odhadnúť, či nepôsobí nebezpečne, ako sa správa a keď vidím niečo podozrivé, odmietnem ho,“ vysvetlí. Vtedy nahlási takú udalosť na dispečing a ak ide o agresívneho klienta, môžu mu aj zablokovať číslo, aby sa viac do firmy nedovolal a neohrozoval ďalších šoférov.

Foto - Stano Stehlík

So zbraňou?

Dorážame do cieľa cesty prvej zákazníčky. Taxikárka si vypýta 5 euro. „Po meste jazdíme za 5 eur, ale máme aj lokality za 8 eur a cesty mimo Bratislavy – podľa cenníka,“ vysvetlí. Klientka sa s nami lúči a všimnem si, že nechala prepitné - jedno euro. „Jazdíme za veľmi nízke ceny a každého pár eur, či centov navyše poteší. Veď aj ja, keď idem do krčmy, nechávam tringeld čašníkovi,“ argumentuje. A tak sa postupne dozvedám, že pani Zuzka začína zarábať na seba až po 10 jazdách, keďže si auto prenajíma od taxikárskej spoločnosti a to ju stojí denne 35 eur. Keď k tomu priráta ešte benzín, na seba začína zarábať až od jedenastého zákazníka. Pýtam sa, ako často sa jej stáva, že niekto za cestu nezaplatí a dozviem sa, že za dva roky sa jej to stalo asi desaťkrát. „Raz mi chcel jeden zákazník ujsť, ale stihla som mu zobrať mobil a tak ďalší deň preň poslal niekoho s peniazmi,“ zaspomína si taxikárka. Prezradí mi, že jej krik je účinnou zbraňou, ktorej sa väčšinou nedisciplinovaní zákazníci zľaknú. „Viete, psi sa bránia útokom,“ vysvetľuje. Som zvedavá, či ma so sebou aj nejaký slzotvorný sprej, ale taxikárka mi to nechce prezradiť. Dozviem sa len, že má niečo v aute schované. Pre istotu. Našťastie nič nikdy nemusela použiť.

„Najviac ma unavuje, keď sa ma zákazníci pýtajú, či sa nebojím šoférovať v noci a začnú rozprávať hrôzostrašné historky, ktoré ani človeka s najpevnejšími nervami nenechajú ľahostajným,“ zhodnotí.

Foto - Stano Stehlík

S potleskom

Sme v aute samé. Pani Zuzka sa prihlási v systéme. Vidí, že v tej lokalite je tu jediná. Nikto ale momentálne taxík nepotrebuje. „Mám tu informáciu, že niekto by chcel odviezť až o pol hodinu tak sa radšej za prácou presuniem inde, lebo nerada čakám,“ vysvetľuje. Medzi tým, ako sa premiestňujeme si pani Zuzana rýchlo všimne, že o kúsok ďalej čaká zákazník, tak sa prihlási. Aplikácia zákazku potvrdí, čo je pre nás zelená, aby sme niekoho vyzdvihli na Medzilaboreckej ulici. Tu nás už čaká žena. Pýtam sa jej, či ju prekvapuje, že šoférom je žena. Klientka s úsmevom hovorí, že vôbec nie, no pani Zuzana popisuje, že s prekvapením na tvárach pasažierov sa stretáva takmer každý deň. „Stalo sa aj, že na konci jazdy mi začali tlieskať ako pilotovi v lietadle po pristáti,“ zaspomína si s úsmevom. Dostáva sa jej tiež pochvaly od mužov, ktorí nastupujú s veľkou nedôverou.

Nová pasažierka sa opýta, koľko ju bude stáť cesta do Zálesia. Keď sa dozvie, že 15 eur, vydýchne si a prezradí, že len toľko má v peňaženke a práve jej ušiel posledný autobus.

Vyrážame teda mimo Bratislavy a po ceste preberáme tému pasažierov, ktorí znečistili auto. Dozviem sa, že za to si vodič môže zaúčtovať 100 eur. „Prvýkrát, keď mi auto znečistil opitý klient, nedokázala som to upratať, pomohol mi kolega,“ zaspomína si pani Zuzana a dodá, že ju stále prekvapuje ľudská hlúposť. „Asi by som sa prepadla od hanby, keby sa mne niečo také stalo a ja tu stretávam takých, ktorí ma ešte klamú, že to nespravili oni,“ popíše.

600 km za noc!

Sme v Zálesí a naša zákazníčka vystupuje. Pýtam sa pani Zuzany, aké máme šance, aby sme cestou späť do Bratislavy nešli na prázdno, ale ona len potvrdí to, čo si myslím aj ja – musel by sa stať zázrak. A tak cestujeme do mesta len my dve. Medzitým sa pani Zuzane prihlasí jej stála zákazníčka, ktorá potrebuje zobrať z Devínskej Novej Vsi. Uvedomím si, že to je na opačnom konci Bratislavy, ale šoférka ma upokojí, že na to, aby sme tam dorazili, máme ešte hodinu a pol a to znamená, že po ceste ešte určite chytíme iné zákazky. Všímam si, že už aj ja začínam rozmýšľať ekonomicky, aby mala taxikárka čo najviac tržieb. Dozviem sa, že v týždni za noc najazdí približne 200 až 300 km, ale v piatky, či soboty je to 400 až 500 km a poslednú sobotu spravila rekordných 600 kilometrov! „To som jazdila od 6 večer až do 8 do rána,“ popíše. Po každej nočnej si ide pospať. Vtedy vypína mobil, aby ju nikto nerušil. „Musím zregenerovať sily, inak by som ďalšiu noc šoférovať nevládala,“ vysvetlí.

 

Foto - Malgorzata Wojcieszyńska

Prekročená rýchlosť?

Kým sa dostaneme do Devínskej Novej Vsi ešte chytíme zákazku z Vajnorskej ulici. Zase budeme viezť ženu – vidno, že dnes máme na dámy šťastie. Táto pani potvrdí, že prítomnosť novinárky jej nerobí problém, pokiaľ jej nebudem klásť žiadne otázky. Cestou sa teda bavíme s taxikárkou, ktorá si zaspomína na nehodu, akú mala minulý rok na jeseň, keď do jej a do iných áut vrazil opitý šofér. Našťastie sa nič vážne nestalo, ale nabúralo to rodinné plány. „Mala som odniesť dcéru na stužkovú,“ popíše. Dozviem sa tak, že pani Zuzana má už dve dospelé deti – okrem dcéry aj syna – vysokoškoláka.

Napriek tomu, že sa rozprávame, si vnímavo všíma okolie – práve zbadala odstavené policajné auto, ktoré meria rýchlosť. My sme išli povolenou rýchlosťou, no nedá mi neopýtať sa, či sa jej stalo, že v práci rýchlosť prekročila. Pani Zuzana prikývne. Išlo o zákazníka, ktorý chcel stihnúť vlak. Bol férový – keď ich zastavili policajti, pokutu zaplatil on.

Cesta za rezeň?

Vyrážame do Devínskej Novej Vsi, kde k nám nastúpi stála zákazníčka. Dozviem sa, že ide o veľmi pozornú dámu, ktorá zo zahraničných ciest taxikárke nosí darčeky. Minule jej dala darček na narodeniny. Dostávame sa tak aj k pasažierom, od ktorých pani Zuzka dostáva atypické darčeky, napríklad rezne. „Medzi mojimi zákazníkmi sú aj kuchári, tak mi niekedy doniesú nejaké dobroty,“ popíše. Vidno, že ju teší kontakt s ľuďmi a nevie si vynachváliť svoju prácu, vďaka ktorej získala veľa nových kamarátov, s niektorými sa aj spriatelila. Pýtam sa, či nedostáva ponuky na rande. Prikývne, ale prizná, že väčšinou také ponuky odmieta. Na túto tému sa už viac nebavíme, lebo k nám nastupuje zákazníčka. Jej sa taxikárka ani nemusí pýtať na adresu, kam ju má odviezť, lebo ju pozná naspamäť. Dámy po ceste vtipkujú a bavia sa o dovolenkách.

Foto - Stano Stehlík

Divé svine na ceste

Keď sa s pani rozlúčime, hneď aj chytíme ďalšiu zákazku na Dlhých Dieloch. Ideme na adresu a chvíľu čakáme. Medzitým z podniku vybehne mladý muž, ktorý bude o 20 minút krčmu zatvárať a opýta sa, či by taxikárka nemohla prísť pre neho. Vymenia si telefónne čísla.

K nám nastúpi zákazník, ktorý si nás objednal telefonicky. Je to prvý muž tohto večera a zároveň aj známy pani Zuzany. Cestou si vypočujem ich spomienky na tréningy, na ktoré vodili svoje deti, keď boli ešte malé. Aj tento zákazník ide do Devínskej Novej Vsi. Cestou míňame krematórium a tu si pani Zuzana zaspomína na tých, ktorých sem občas vozila. Vždy je to smutná cesta, počas ktorej jej pasažieri porozprávajú o osude zosnulého. „To sú také okamihy, že aj ja uroním slzu,“ popíše a hneď zmení tému a zaspomína si na zvieratá, ktoré tu stretáva, najmä divé svine. Prebehne mi mráz po chrbte. Cítim už miernu únavu a to nešoférujem ja! Priznávam, že už prestávam vnímať koľkokrát sme do ktorej lokality cestovali. Sme ako na kolotoči.

Foto - Stano Stehlík

Opľuté predné sklo

Cestujeme na Dlhé Diely, kde nás už čaká dohodnutý mladý muž z podniku. Nastúpi spolu s priateľkou. Ich vezieme do Rajky, čiže do zahraničia. Pýtam sa pani Zuzany, či často vozí zahraničných hostí a dozviem sa, že ich veľa nie je, ale keď k nej do auta nastúpia, rada si precvičí angličtinu. „Viezla som už Brazílčanov, Mexičanov, Američanov – všetci sú väčšinou na tripoch po Európe, jeden deň u nás – ďalší idú do inej krajiny,“ popíše.

Keď prechádzame cez Rusovce, zrazu sa na ceste objavia dvaja muži a jeden z nich si odpľuje na naše čelné sklo. „To je tá ľudská hlúposť, ktorú nikdy nepochopím,“ skonštatuje so smútkom na tvári pani Zuzana. Zapne ostrekovanie predného skla a stierače. Ona dobre vie, ako vedia niektorí znepríjemniť život taxikára, stačí, že si opitý, spotený človek sadne vedľa nej na sedadlo spolujazdca. „Vtedy závidím americkým taxikárom, ktorí sú od klienta oddelení prepážkou,“ dodá.

Foto - Stano Stehlík

Nielen odvoz

Cestou do Rajky muž zaspí. Našťastie, keď na miesto dorazíme, preberie sa. Zákazníci zaplatia a vystúpia a my cestujeme späť do Bratislavy. Pred nami sú ďalšie cesty, objednávky, výzvy, nové ľudské príbehy. Pojazdná terapia, ktorá bezpečne dovezie do cieľa, je k službám. Keď sa so šoférkou po niekoľkých hodinách lúčim, som unavená, ale vnímam svet predsa len trocha inak. Mám pocit, že pojazdná terapia je nielen vzadu, ale aj vpredu. Psychohygiena prúdi dvojsmerne a vidím, že pani Zuzana čerpá z kontaktov s ľuďmi. Má ich rada, a to je základ v každej práci, ktorá má ľuďom slúžiť.

(Partnerom reportáží Ženy v nočnej službe je pramenitá voda Lucka)