Sú naše deti naše?

 

Znie to ako nezmysel, ale teraz nemám na mysli biologické hľadisko.:-)  Naše deti sú síce naše, pochádzajú z nás, staráme sa o nich, ale ako nám hovorí múdry Chálil Džibrán, nepatria nám. Neprekonateľné je jeho krásne prirovnanie, že sme luky, z ktorých naše deti vyletujú ako živé šípy.

Evidentne to máme chápať tak, že naše deti nám boli iba vypožičané. Na to, aby sme im pomohli fyzicky aj duchovne rásť, aby sme z nich vychovali zrelých a samostatných, v ideálnom prípade aj dobrých ľudí (taknámpánbohpomáhaj!). A keď sa takými stanú alebo keď sa tomuto stavu budú aspoň približovať, musíme ich pustiť z hniezda. Nechať ich skúšať lietať samé aj za cenu prípadných pádov či zrážok.

V našej profesii jednoducho povedané – po dosiahnutí účelu výpožičky VRÁTIŤ. V stave zodpovedajúcom obvyklému opotrebovaniu, ale pozor – zhodnotené! Zhodnotené našou starostlivosťou, trpezlivosťou, ochranou a hlavne láskou. Zhodnotené tiež vlastnými zážitkami, skúsenosťami, lekciami.

My rodičia by sme si asi mali od začiatku uvedomovať, že táto výpožička, napokon ako každá iná výpožička, je dočasná. Máme ich zverené dočasne a hlavne – nevlastníme ich. 

Občiansky zákonník totiž hovorí, že obsahom vlastníckeho práva je právo vec držať, užívať, nakladať s ňou a brať z nej úžitky. 

Okrem faktu, že naše deti nie sú veci (ako nimi boli otroci v starovekom Ríme), je pravdou aj fakt, že toto všetko s nimi naozaj robiť nemôžme. Ale pozrime sa na svetlejšiu stránku veci. 

Nemôžeme ich síce vyslovene držať, ale môžeme ich s láskou držať v náručí, kým sú maličké, držať za ruku u zubára alebo učiac ich korčuľovať, držať na uzde, keď sú v puberte alebo ich držiac za ruku viesť k oltáru. Nemôžeme ich užívať, ale môžeme si užívať s nimi – príjemné chvíle, spoločné zážitky.

(PS: Tiež ich môžeme tak trošku využívať na pomoc v domácnosti, ale to im samozrejme treba vhodne prezentovať ako ich povinnosť.:))

Nemôžeme nimi disponovať, predať ich, požičať ich niekomu ani s nimi inak „nakladať“, ale môžeme ich viesť, formovať, učiť ich hodnotám. S vedomím, že potom, raz, snáď, budeme žať úžitky týchto našich investícií, ktoré sme s láskou vynaložili na naše deti. Napriek tomu, že vlastne vôbec nie sú NAŠE. 
 

„Vaše deti nie sú vašimi deťmi.
Sú synmi a dcérami Života, túžiaceho po sebe samom.
Prichádzajú z vás, ale nie od vás,
a hoci sú s vami, nepatria vám.“

(Chálil Džibrán)

 

 

Prečítajte si aj Ak raz budete vecným (nie večným) bremenom…

 

 

Ženy v meste