Koho nápad bolo nomádenie?

Ivana: „Cestovať ďaleko a na dlhšie sme túžili obaja, bol to však Gianni, kto vymyslel, že budeme nomádiť a založíme si blog, aby sme konečne mohli robiť to, čo máme najradšej: fotenie, písanie a nakrúcanie videí. Neprotestovala som.“

 

Kde ste vzali peniaze na cesty?

Ivana: „Kúpili sme si dve nádoby a každý deň sme do nich dávali peniaze, ktoré by sme inak minuli na cigarety. To bolo spolu 15 eur denne, takže za mesiac sme si našetrili na letenku do Thajska. Začali sme žiť úplne jednoducho, nekupovali sme si nič, čo by sme nepotrebovali. Všetko sme predali, darovali a teraz cestujeme len s 10 kg batohom.“

 

 

A teraz si už zarábate blogovaním?

Ivana: „Pred cestou sme začali čítať cestovateľské blogy a inšpirovali sme sa. Od prvého dňa sme vedeli, že si chceme zarobiť blogom. Vedeli sme, že úspory môžeme využívať, kým nám blog začne dávať príjem, aby sme mohli v cestovaní pokračovať. To sme ešte nevedeli, aké to bude ťažké.“

 

V čom?

Ivana: „Všetko je nové. Predtým sme online biznis nerobili a cestovateľský blog je biznis. Musíš mať všetko pod kontrolou – od písania článkov, po fotografie, kontaktovania partnerov, ale musíš sa starať aj o propagáciu blogu. Články sa musia dostať k cestovateľom, ktorých krajiny zaujímajú. Každý deň sa objaví niečo nové, čo sa potrebujeme naučiť. V tridsiatke máš pocit, že niečo vieš, lebo máš nejakú školu a prax. Ale zrazu otvoríš úplne novú knihu a pýtaš sa: bože, čo som doteraz robila? O tejto oblasti nevieš nič...“

 

Foto - www.nomadisbeautiful.com

 

Vyniknúť v toľkej konkurencii musí byť náročné...

Ivana: „Nechceli sme byť iní len preto, aby sme boli iní. Samo sa to vyvinulo tak, že sme sa začali viac venovať ekoturistike a zodpovednému cestovaniu. Ovplyvnila nás skúsenosť z Thajska. Chceli sme obaja jazdiť na slonoch. Keď nevieš o praktikách, ktoré využívajú cvičitelia ku skroteniu slonov, vnímaš iba slona ako úžasné stvorenie. Namiesto toho, aby si si uvedomila, že je to zviera, ktoré treba nechať žiť, vidíš, ako na ňom ľudia jazdia a ty chceš mať tiež ten zážitok... Našli sme vtedy pár videí o tom, ako slony cvičia, aké rôzne palice s hákmi sa na to používajú, ako ich ťahajú a kradnú, malé sloníčatá od mám. Zhrození sme ďakovali Bohu, že sme na slonovi nejazdili a začali sme hľadať alternatívu. Po pár týždňoch nám kamarát ponúkol dobrovoľníctvo pri jednej neziskovke, ktorá hľadala blogerov, čo zdokumentujú ich starostlivosť o slony v sanktuáriu a praktiky, ako obnoviť ich životné prostredie. Od toho zážitku blogujeme o ekologickom a zodpovednom cestovaní.“

 

 

 

 

Ako teda cestujete zodpovedne?

Ivana: „Snažíme sa objednať si transport alebo bývanie u miestnych.  Neradi podporujeme veľké siete hotelov alebo agentúry. Vyhýbame sa a snažíme sa motivovať iných nepodporovať turizmus so zvieratami. Snažíme sa jesť na ulici alebo v miestnych bistrách, či reštauráciách. Podporíme ich biznis a zároveň sme v kontakte s miestnymi. Keď je to malé miesto, ľudia sa s tebou začnú rozprávať. Veľakrát sa nám stalo, že z takého rozprávania vznikli príbehy pre náš blog. V Ázii sú ľudia viac otvorení osobným rozhovorom. Povedia ti radi, čo sa deje v ich rodine, vypytujú sa ťa na tvoj život. Chceme byť s nimi čo najviac v kontakte.“

 

 

Podľa čoho sa rozhodujete, aká bude vaša ďalšia destinácia?

Ivana: „V batohu máme iba letné veci, takže zatiaľ sme sa rozhodovali podľa počasia, ďalej podľa cien na danom mieste a podmienok pre digitálnych nomádov. Potrebujeme dobré pripojenie na internet. Cestujeme však aj tam, kde nás pozvú. Vlani nás napríklad pozvali do Fínska a Slovinska, kde sme propagovali nejaké ich destinácie.“

 

V lesnom parku Vierumaki, Fínsko.

 

Ktorá cesta vás zatiaľ najvýraznejšie ovplyvnila?

Ivana: „V Mjanmarsku to bol pre mňa šok – vidieť, ako ľudia žijú pri cestách a koľajniciach. Umývajú si zuby vo vode, do ktorej by si ty nedala ani ruku. Jedia v podmienkach, aké si my nevieme ani predstaviť. A prežijú. Ani nemajú  možnosť sa sťažovať. Koľko krajín je vo svete takých, že v nich ľudia žijú bez práva vyjadriť svoj názor slobodne a ani sa nad tým nezamýšľajú, lebo sú tak celý život.“

 

Cestovanie človeka skúša – čo ešte zvládne – a dáva mu príležitosť na zmenu.  „Testuje" tento spôsob života aj váš vzťah?

Ivana: „Testuje je to správne slovo. Keď sme žili spolu pár rokov vo Frankfurte, videli sme sa len pár hodín denne a cez víkendy. Proste klasický model vzťahu, ktorý je pohodlný a bezpečný, ale po určitom čase aj nudný. Náročné boli určite prvé mesiace, kedy som si zvykala nielen na novú kultúru (v tom čase sme žili pár mesiacov v Thajsku), ale aj pocit „duševnej nahoty“. Ak si s partnerom 24 hodín denne, na povrch sa začnú vyplavovať všetky tiene osobnosti, vrátane strachov, hnevu, agresie alebo ľahostajnosti. Nomádenie je taký „spirituálny klystýr“.

 

Gianni: „Je super byť spolu na cestách a podeliť sa s niekým o nádherný západ slnka, emócie pri spoznávaní nových krajín alebo keď sa spustíš na pol kilometrovej zipline. Zistili sme však, že obaja potrebujeme osobný priestor, byť sami so sebou a svojimi myšlienkami. Riešime to „dňom voľna“, kedy si dáme od seba pauzu a každý si robí, čo chce.“

 

Kayaking v Laose.

 

V čom vidíte výhody toho, že spolu pracujete i cestujete zároveň?

Ivana: „Môžeme sa baviť bez servítky.“

Gianni: „Vďaka tomu druhému sa zlepšujeme vo svojich schopnostiach, pracujeme sami na sebe. Nie je to vždy jednoduché, ale ani nemožné.“

 

Aké je náročné byť partnermi v súkromí a zároveň spolu pracovať?

Ivana: „Je ťažké určiť si hranicu medzi partnerským a pracovným životom už len z toho dôvodu, že pracujeme na spoločných projektoch často v jednej a tej istej izbe alebo za tým istým stolom v kaviarni. Niekedy mám pocit, že je to kvôli neexistujúcej hranici skôr riskantné.“

Gianni: „Náročné to bolo hlavne na začiatku nášho nomádskeho života. Boli sme zmätení z toho, ako oddeliť súkromie od práce. Keď s niekým pracuješ, nefunguje to tak, že si vždy milá a nežná. Sú momenty, kedy musíme byť k sebe priami a občas aj ostrejší, lebo sa bavíme ako kolegovia. Zlepšuje sa to a obaja si uvedomujeme, že nemá zmysel márniť čas diskusiami o tom, ako, prečo a čo sme si povedali.“

 

Máte niekedy taliansku „domácnosť“?

Ivana: „Ak sa tým myslí prudká hádka so sladkým koncom a rozbíjaním tanierov medzitým, tak to nie. Chýbajú nám v ruksakoch tie taniere. Ale sem tam sa nejaké tie južanské elementy v komunikácii nájdu. Trvalo mi dosť dlho, kým som si zvykla na to, že Taliani bežne rozprávajú rýchlejšie a o pár decibelov hlasnejšie ako Slováci. Plus majú výraznú mimiku a gestá, ktoré majú občas úplne opačný význam ako tie naše. Chce to ťažký tréning a trpezlivosť nebrať si hneď všetko osobne.“

 

Ivana, aké je pre teba byť s mužom inej národnosti? Vnímaš rozdiely oproti Slovákom?

Ivana: „Vyrastala som v bilingválnom prostredí, takže vzťah s mužom inej národnosti je úplne prirodzený a obohacujúci. Núti ma učiť sa nový jazyk, ale hlavne byť viac tolerantná k inej kultúre, než na akú som zvyknutá. Pomaly sa chytám na talianske vtipy, občas automaticky zareagujem talianskym príslovím, ktoré v danej situácii používajú, nadávať som začala po taliansky, ale počítam stále v slovenčine. Frustrovaná som len, ak som unavená a mozog mi prepína všetky jazyky naraz, takže sa nedokážem poriadne vyjadriť. Čo sa týka rozdielov medzi Slovákmi a Talianmi, veľmi to neriešim. Vnímam však, že Taliani sú spontánnejší a o niečo zbrklejší. Gianni a ja nežijeme v krajinách, kde sme sa narodili, takmer desať rokov, takže tie najtvrdšie stereotypy, s ktorými sme z Talianska a Slovenska vycestovali, sa časom stierajú.“  

 

Návšteva základnej školy Putisopon v Chiang Mai, Thajsko.

 

Dozvedeli ste sa o sebe navzájom na cestách niečo, čo ste predtým nevedeli?

Ivana: „Áno. Netušila som, ako veľmi je Gianni empatický k starým ľuďom; že by šiel pešo do najbližšej pizzerie aj pár kilometrov a že sa odhodlá na jazdu na skútri po 20 rokoch.“

Gianni: „Ivana má viac energie a sily, ako som si myslel. Keď sme žili náš konvenčný život medzi štyrmi stenami so zamestnaním od 9 do 5, doma padala od únavy. Mám radosť z toho, že ju vidím robiť to, čo ju baví.“

 

Tušíte, ako dlho budete takto žiť?

Ivana: „Netuším :)“

Gianni: „Zatiaľ nás to baví, takže nie je dôvod s tým prestať.“