Najprv počuť len rytmus bubnov. Pravidelný ako buchot srdca. Ten bude počuť celý čas. Potom ide flauta, ktorá prednesie prvý melodický motív. Tento motív zopakuje klarinet. Potom nasleduje druhý motív v podaní fagotu. Postupne sa striedajú rôzne hudobné nástroje a opakujú melodické motívy. Hudba pomaly zosilňuje, až sa dostáva k absolútnemu napätiu, vygradovanému do maxima. A potom zrazu všetko stíchne.

Bolero od Mauricea Ravela určite oslovilo veľmi veľa melomanov. Mňa dostalo ešte v detstve a to vďaka krasokorčuliarom: Jayne Torvilliovej a Christopherovi Deanovi, ktorí si na túto skladbu pripravili nádherné vystúpenie a tak v roku 1984 na Zimných olympijských hrách v Sarajeve vybojovali zlatú medailu. Nádherné! Po tele mi behali zimomriavky.

 

 

Nie, nepíšem hudobnú ani športovú recenziu. Je to len overtúra (zase pojem z hudby!) k inej téme – k pominuteľnosti. Nuž, čo sa dá robiť - záver októbra, začiatok novembra väčšina z nás venuje svoje myšlienky spomienkam na blízkych, ktorí už odišli z tohto sveta.

Odkedy žijem na Slovensku zúčastnila som sa na niekoľkých pohreboch. Najčastejšie v bratislavskom krematóriu. A musím konštatovať, že tie obrady sú na úrovni. Z Poľska som bola zvyknutá na katolícke pohreby, ktoré – vo veľkých mestách, kde je obrovská anonymita, boli dosť neosobné. Pár slov o zosnulom, zhrnutých do všeobecných fráz. A preto ma dojímali slovenské rozlúčky, kde sa o zosnulom hovorilo veľmi osobne, vyzdvihovali jeho prednosti, úspechy, popisovali jeho životnú cestu, niektorí do toho ešte pridávali fotografie premietané na obrazovke. S úctou, s patričným poďakovaním za možnosť stráviť s tou osobou kus života.

 

Prečítajte si

Vyhorenie? Depresia? Úzkosť? Beznádej?

 

Ale najviac sa mi do pamäti vryl pohreb, kde nezaznela ani jedna spomienková veta o zosnulom. Bolo to na pohrebe pána Jozefa Marušiaka – prekladateľa poľskej literatúry do slovenčiny. Neželal si, aby niekto o ňom rečnil. Možno preto, že On sám sa celý život pohrával so slovíčkami a vedel, že slová vedia aj obmedzovať.

Celý čas, ktorý bol rezervovaný na poslednú rozlúčku s Ním, vyplnila hudba. Bolero od Ravela.

Poznala som život Zosnulého, poznala som aj skladbu. A slzy sa mi samé tlačili do očí hneď od začiatku, ako som počula prvé tóny. Vedela som, že potom, ako sa pomaly rozbieha melodická línia, všetko bude gradovať. Ako v živote, ktorý sa rozbieha pomaly a postupne jeho líniu zosilňujú rôzne nástroje. Zosilňujú, robia ho pestrým. Všetko rastie, vyvíja sa až dosahuje impozantnú úroveň. A žiaľ v istom momente to zrazu skončí. A nastane absolútne ticho.

To ticho venujem všetkým mojim blízkym, ktorých pieseň života sa už skončila.