|
Z dnešnej spoločnosti mám často pocit, že čím sa máme my ľudia ekonomicky lepšie, napĺňame si svoje materiálne potreby a sny, tým sa od nás vzďaľuje ľudskosť. Sme viac sami pre seba, možno pre svoju rodinu a viac vo mne rezonuje, že vlastne sme po celý život sami, pretože nikto nás lepšie nepozná ako my sami, nikto nebude na nás myslieť viac ako my sami. Za každým činom je niekto konkrétny, kto je zodpovedný. Sú situácie v živote, ktoré by sme mali vedieť zvládať sami za seba. Jednou z takých situácií je vedieť sa ospravedlniť.
Sedím na chodbe úradu a čakám, kým prídem na rad. Po mne príde matka s tromi deťmi. Nervózna matka. Jedno dieťa zbije, na druhé nakričí, tretie spí v kočiari. Zdvíha hlas, rozhadzuje rukami a vyhráža sa, že nepôjdu na zmrzlinu. Nepáči sa mi, čo vidím a vnútorne bojujem s tým, či mám zasiahnuť, no uvedomujem si, že aj ja som niekedy nervózna matka. Neskôr si matka sadne vedľa uplakaného syna a sľubuje mu zmrzlinu, dohovára mu, aby poslúchal. Poznám túto situáciu z detstva. Ublíženie dieťaťu a následné kupovanie. No niečo tu predsa chýba. A na to niečo si dávam veľký pozor pri výchove syna. Ospravedlnenie. Zahanbené a na verejnosti ponížené dieťa už zakázanú zmrzlinu nepotrebuje a často ju ani neprijme. Zrazu vie milá matka pohladiť, objať... no dieťa akoby nevnímalo, už je vo svojom svete. Aj ja sa na syna hnevám, kričím a som nervózna, no nebojím sa prekonať vlastnú hanbu a objať ho, požiadať ho o prepáčenie. Poviem mu, že mi je ľúto, že som kričala, no nepáčilo sa mi, že robil to a to a že ma tým nahneval, vysvetlím, čo som cítila. Často reaguje tak, že sa tiež začne ospravedlňovať a potom mu vysvetľujem, že nie on, ale ja som tá, ktorá sa mu má ospravedlniť a on, ak chce, môže ospravedlnenie prijať. Slová prepáč, odpusť mi patria k ospravedlneniu. Podáme si ruky, povieme si, že sme kamaráti a objímeme sa. Mne takáto komunikácia s rodičmi chýbala, a preto si chcem so synom vytvoriť iný komunikačný model.
Niekedy ľudia odbijú ospravedlnenie vetou: „Chcem sa ospravedlniť.“ No to má ďaleko od ospravedlnenia. To je len informácia o tom, čo plánujem urobiť. Má nasledovať samotné ospravedlnenie, ktoré má obsahovať slová a slovné spojenia, ako prepáč, je mi to ľúto, urobil som chybu, ospravedlňujem sa... Pridáme informáciu o tom, čo nám je ľúto, za čo sa ospravedlňujeme. Ak išlo o chybné podanie informácií, povieme, aké sú správne informácie.
Nedávno mi cudzí pes zrazil na zem syna. Majiteľ psa sa nespýtal dieťaťa, či je v poriadku, či ho niečo bolí, nepovedal prepáč, neponúkol sa, že v prípade, že bude mať dieťa zdravotný problém, nájdeme ho na tomto telefónnom čísle/adrese. Bol absolútne ticho. Bez slova si „zbalil“ psa a odišiel. Syn mal modrinu na celom stehne. Mne sa stalo, že mi počas cúvania vletelo do dráhy auto a odnieslo si to moje i druhé auto. Vyšla som von a ako prvé som sa spýtala, či je pán v poriadku a ospravedlnila som sa mu. Celú situáciu sme za 15 minút vyriešili bez kriku, hnevu, ústneho napádania sa. Podali sme si ruky, ešte raz som sa ospravedlnila a na druhý deň som vyriešila poisťovňu.
Nechcime od dieťaťa ospravedlnenie, ak my ako rodičia nie sme schopní ospravedlniť sa vtedy, keď sme niekomu ublížili. Bola som svedkom ospravedlnenia sa starého otca môjmu otcovi a mame v čase, keď sa hovorí, že trochu neskoro, ale predsa – na smrteľnej posteli. Dedo držal otca za ruku a ospravedlnil sa za všetko, čo svojmu synovi a neveste v živote spôsobil. A oni tak ako aj predtým sa oňho postarali. Sama som sa ospravedlňovala svokre, ktorá ležala v kóme v nemocnici a do ucha som jej hovorila: „Prosím, odpustite mi, ja vám odpúšťam.“ Ospravedlnenie sa, požiadanie o odpustenie má ozdravný účinok pre telo aj dušu všetkých zúčastnených.
... a vedieť ospravedlnenie aj prijať
Pri procese ospravedlnenia nejde len o jednu zúčastnenú stranu – o toho, kto sa ospravedlňuje –, ale skutočne dôležitú úlohu má i to, koho o ospravedlnenie žiadame. Ospravedlnenie by sme mali vedieť prijať, nemali by sme sa po ňom tváriť, že sa nič nestalo a že je všetko v poriadku. Je na mieste, aby ten, komu sme sa ospravedlňovali, povedal niečo v tomto duchu: „Prijímam ospravedlnenie. Ďakujem za ospravedlnenie, prijímam ho. Ospravedlnenie môžete aj neprijať, no je vhodné povedať aj prečo. Viem, že niekedy je ťažké prijať ospravedlnenie, najmä ak ide o vážne životné situácie, no vypočuť si druhú stranu môžeme.
Zoberme ľuďom vietor z plachiet hnevu, prekvapme ich, urobme to, čo od nás vôbec nečakajú, ak sme my tí, ktorí sme vykonali nevhodný čin. Šoférujem v hustom daždi a premýšľam. Zrazu sa predo mnou na priechode objaví pani. Brzdím celým svojím telom, podarilo sa ubrzdiť tesne pred priechodom. Pani sa hnevá a vykrikuje, že ma udá na polícii a že si zapamätala moju ŠPZ. Pochopiteľná stresová reakcia. Sťahujem dolu okienko, predýchavam, trasiem sa a pokojným hlasom hovorím: „Prosím, nekričte na mňa, chcem sa vám ospravedlniť. Prepáčte mi to.“ Pani s veľkým výdychom povie: „Ďakujem za ospravedlnenie.“
Keď prosím syna, aby sa niekomu ospravedlnil, sem-tam matka iného dieťaťa povie, že je to v poriadku. Nie je to v poriadku. Neučme deti zľahčovať vážnosť situácie, nechajme, aby aj malé deti pocítili zodpovednosť za svoje správanie. Veď v puberte ich to už, žiaľ, nenaučíme.
Prečítajte si aj Ako sme si „osvojili“ našu Mirku
