Veľkonočný pondelok som nikdy nemala rada.  Zo ženského hľadiska som fakt nevidela zmysel v agresívnom šibaní a polievaní. Priznávam, že v detstve som poznala iba také.  

Vyrastala som na dedine, a tak si viete predstaviť, že tam sa polievalo naozaj vo veľkom. Vlastne sme v pondelok ako dievčatá ani nevychádzali z domu, ak sme sa okamžite nechceli bežať prezliecť. Áno, priznávam, že som sa musela prezliekať niekoľkokrát denne.

Polievať ľadovou vodou a chváliť sa tým

Nerozumela som, prečo sa to deje.  A môj ocko hore v nebi mi odpustí - veľmi som chcela, aby ma v tento deň chránil, zamkol dom, aby sme sa hrali na to,  že nie sme doma. On však mal šesť súrodencov, veľkú rodinu  a rodinné zvyky nepovoľovali zatajiť sa. Snažila som sa ho pochopiť a zatínala som zuby.

Čo som však dodnes nepochopila je, prečo mali niektorí muži už v mojom detstve tak silnú potrebu poliať dievča ľadovou vodou. Zliať ho, strčiť ho do vane a k tomu ešte bolestivo vyšibať korbáčom a následne sa tým chváliť. Prišlo mi to neskutočne ponižujúce a ak som v roku niekedy chcela nebyť ženou, tak to bolo práve na Veľkonočný pondelok.

Viem, že nech boli zvyky našich predkov akékoľvek, k tomuto svojho syna nikdy viesť nebudem. Pred dvoma rokmi sa mi stalo, že sa v našich dverách znedazdajky objavil sused a korbáčom ma opäť šibal tak, že sa mi zjavilo detstvo. Šľahal ma po nohách tak silno, až som sa na sekundu opäť stala tým malým bezbranným dievčatkom, ktorého sa nemá kto zastať.  

Tentokrát som sa však už vedela slovne brániť, nehovoriac o tom, ako neskutočne sa môj vtedy dvojročný syn rozplakal, mal pocit, že jeho maminke naozaj niekto reálne ubližuje.

Veľká noc nie je pre ženy

Ja nerada zveličujem, ale Veľkú noc som roky neznášala. Potom prišli pandemické lockdowny. Bola som im vďačná, že zostávali aj na Veľkú noc, pretože som vďaka nim objavila skutočné čaro sviatkov jari.

Bez návštev, bez búchania a vyzváňania, len  v našej malej bubline. Bez voňaviek, z ktorých bolí hlava, bez vedier studenej vody a bez silného korbáča, na ktorý musíte ešte v tom žalostnom stave, keď z vás kvapká voda, viazať mašličku. A poďakovať sa šibačom dobrou výslužkou.

So synom sme si vytvorili nový zvyk. Taký, po ktorom pišťala moja dievčenská dušička v detstve. Chodievame spolu do lesa, aby sme si rozprávali o tom, prečo Veľkú noc vlastne máme. Hovorím mu o prebúdzajúcej sa prírode,  púšťame si v potoku orechové škrupinky s našimi jarnými želaniami a cestou  domov si robíme zastávku vo vedľajšej dedine, kde hladkáme malé kozliatka.

Nehovorím, že je to správne, ale tak nejako to aktuálne cítim, bez potreby cudzích návštev a hraných úsmevov. Konečne mi je na Veľkú noc dobre. Láskavo. Nežne. Tak, ako má byť.