BRATISLAVA. Posledné dva roky zažíval obrovské bolesti, no napriek tomu sa nevzdal svojho milovaného hokeja. Ľubomír Višňovský hral napriek zlomeným platničkám.

„Predstavte si, že niečo robíte od piatich rokov, robí vám to obrovskú radosť a veľmi vás to napĺňa," vysvetlil v rozhovore pre Športinak.sk, prečo pre bolesti neukončil kariéru.

To spravil len nedávno, s hokejom sa rozlúčil v drese Slovana Bratislava, v ktorom aj začal veľkú hokejovú kariéru. Momentálne každý deň športuje, venuje sa aj investovaniu, pripravuje veľký športový areál v bratislavskej Rači.

 

Aktuálne ste ambasádorom grantového programu Nadácie SOV Ukáž sa! Čo to môže dať mladým športovcom?

„Keď chceš niečo robiť, musíš mať aspoň základné financie. Keď som chodil na Oravu na letné sústredenie, s Nižnou na Orave sme v lete hrávali florbalové zápasy v telocvični, do ktorej prišla celá dedina. Bolo tam veľmi veľa šikovných chlapcov, ale keďže Orava je jeden z najchudobnejších regiónov, nemali peniaze, aby sme ich mohli dostať k hokeju. Takéto deti budú posielať listy a musia si obhájiť, prečo by mali dostať grant. Každý, aj malý, peniaz pomôže, nakopne k ďalším – keď bude zle, vyhráme peniaze. Dá sa z toho aspoň nejako začať. Je dobré, keď čo najviac ľudí dostaneme k športu, budeme k nemu tlačiť deti. Nie každý môže byť profesionál, ale je lepšie, keď v mladosti niečo robia.“

Čo má dieťa robiť, aby bolo úspešné?

„Hlavne nech to robí s láskou, nie že to rodič chce viac ako dieťa. Ja svoje deti vôbec netlačím do športu. Syn má sedem rokov, nech má detstvo. Sem-tam vybehneme na ľad, zatrénovať si, nechcem ho tlačiť, že musí. Musí na to prísť sám, keď bude chcieť, bude športovať.“

To je asi celkom vzácny rodičovský prístup. Rodičia tlačia na deti, počas zápasov po nich vykrikujú…

„Stretol som sa s tým už aj ja.“

Je to tak aj v zámorí?

(Do rozhovoru sa zapája Tibor Višňovský, starší brat Ľubomíra, tiež bývalý hokejista, ktorý počas rozhovoru sedí vedľa neho. Tri roky strávil v Kanade pri mládežníckom hokeji.)„Áno, aj tam to tak funguje. Dieťa urobí jeden dobrý pohyb a rodičia si už myslia, že na to má.“

(Hovorí Ľubomír.) „Ono je to tým, že voľakedy boli telovýchovné jednoty a štát financoval šport, to sa celé zrušilo. Teraz je rodič sponzorom a keď do toho dá 200 eur mesačne, tak má pocit, že môže rozhodovať a myslí si, že tréner chce jeho dieťaťu zle.“

A to aj v Kanade?

(Hovorí Tibor): „Tam je tréner väčšia autorita, rodičia si toľko nedovolia.“

(Hovorí Ľubomír): „Aj ja môžem poradiť trénerovi, sú to predsa chlapci, ktorí sa učia, študujú vysokú školu. Ale načo budem podrývať jeho autoritu, aj tak ide len o malých chlapcov… Keď niečo mám, tak si trénera zavolám a normálne sa porozprávame. Nechávam to plynúť, vôbec sa o to nestarám. A či hrajú tak alebo tak, ja mám svoje myšlienky, nechávam to plávať.“

Aj rodičia medzi sebou sa dokážu pohádať…

„No jasné, ja som videl už aj bitky, je to troška pritiahnuté za vlasy. Dieťa sa toľkokrát pomení, kým sa dostane do seniorského veku. Každý rodič si tým musí prejsť, aj športovec.“

A dieťa, ktoré rodičia tlačia, šport napokon možno aj prestane baviť…

„Kde je napísané, že keď teraz vyniká, lebo je geneticky vyššie ako rovesník, že bude vynikať aj v puberte? Vtedy sa to vyrovnáva a ten, ktorý bol o triedu lepší, zrazu nezvládne, že sa mu vyrovnal niekto, koho mal za dreváka. Tam sa to láme a aj rodič sa na to musí pripraviť.“

Váš syn má sedem rokov, dá sa už pozorovať, či má nadanie?

„To nehodnotím, on si to užíva. Jeho rovesníci majú tri-štyri tréningy do týždňa, ja ho nechávam dvakrát. Má dlho školu, končí o 15:30, potom má nejaký futbal. Budúci rok môže mať aj štyri tréningy za týždeň. Je to prváčik, nechcem naňho tlačiť. Keď povie „tato, chcel by som ďalší tréning“, tak sa samozrejme spraví ďalší.“

Chcel ísť na hokej sám?

„Teraz začal hrávať aj futbal, včera mi povedal, že chce hrávať futbal, manželke zas, že hokej. On sám nevie, hľadá sa. Ale hlavne nech je okolo športu.“

Rozhovor pokračuje pod infoboxom.

Podmienky grantového programu

  • Registračný formulár nájdete na tomto linku.
  • Grantový program UKÁŽ SA! je určený pre mladých talentovaných športovcov vo veku od 12 do 18 rokov. 
  • Žiadosti môžu predkladať mladí talentovaní športovci, prostredníctvom svojich zákonných zástupcov.
  • Žiadosť o finančný príspevok môžu zaslať aj rodičia, tréneri, školy, kluby, zväzy, alebo ďalšie subjekty športového hnutia.
  • Nadácia prijíma len elektronicky podané žiadosti, prostredníctvom registračného formulára, ktorý je dostupný v záložke UKÁŽ SA. 
  • V žiadosti je potrebné okrem iného uviesť dosiahnuté športové výsledky a zdôvodniť účel čerpania finančného príspevku. 
  • Súčasťou žiadosti je aj motivačné max. 2 min. video, ktoré slúži ako osobná prezentácia športovca.
  • V rámci videa môže žiadateľ poukázať na športové úspechy a zdôvodniť, prečo by mala byť práve jeho žiadosť podporená.

Harmonogram grantového programu 

  • Termín na predkladanie žiadostí je od 11. apríla do 10. júna 2016.
  • Zo všetkých prijatých žiadostí odborná komisia zložená zo zástupcov Nadácie SOV a športovcov vyberie najneskôr do 30. júna 2016 TOP 12 žiadateľov, ktorí zabojujú o hlasy verejnosti prostredníctvom internetového hlasovania na stránke Nadácie SOV.
  • Hlasovanie bude prebiehať počas letnej olympiády v brazílskom RIU od 5. do 21. augusta 2016.  
  • Výsledky grantového programu Ukáž sa! budú vyhlásené začiatkom septembra 2016. 
  • Úplné pravidlá na stiahnutie tu 

 

Šatňa je náhrada krčmy

Koncom októbra ste zvolali tlačovú konferenciu, na ktorej ste pôvodne chceli ohlásiť ukončenie kariéry. Manželka vás však prehovorila, vraj ste len nervózne sedeli doma. Ako je vám teraz, po definitívnom ukončení kariéry?

„Najlepšie by bolo opýtať sa manželky. Niektorí mi hovoria, že som nervózny alebo taký iný, vraj som predtým bol vyrovnanejší. Je mi ľúto, že už nebudem zažívať víťazstvá, ďakovačky s ľuďmi, je to také… Adrenalín mi asi bude chýbať do konca života. Minulý týždeň som bol prvýkrát na ľade od ukončenia kariéry a cítil som sa dobre. Môj syn Maxík mal zápas proti rodičom, užíval som si to.“

Športovci často hovoria, že im chýba život so spoluhráčmi v kabíne. Čo je na ňom také skvelé?

„Vypnete, je však, samozrejme, rozdiel, keď sa vyhráva a keď sa prehráva. V šatni neriešite domáce problémy, ale hlúposti. Napríklad kto má aké auto, nové frajerky, kto kde koho či aký zápas videl.“

Taká náhrada krčmy?

„Áno, dá sa povedať, že je to taká krčmová debata, len v športovom duchu.“

Stále trénujete. Je to zotrvačnosť či to robíte kvôli boľavému chrbtu?

„Lekár mi povedal, aby som sa udržiaval, svalstvo nesmie povoliť. Chodím plávať, bicyklovať, behať pre kríže ešte veľmi nemôžem. Mňa to aj baví, udržiavam si kondičku a robí mi to radosť. Popri tom si vybavujem rôzne veci, napríklad rozlúčkový zápas, okolo ktorého je veľa roboty a ďalšie rôzne veci.“

S platničkami máte problémy od roku 2003, o čo konkrétne ide?

„Mám zlomené tri platničky, sú opotrebované, vyschnuté a zrastené so stavcami. Úlomky tam robia šarapatu.“

Foto: Pavol Uhrin | fotosport.sk

Na operáciu však nechcete ísť, čo by pre vás znamenala?

„Museli by mi zoskrutkovať dva stavce, bol by som doživotným invalidom a nemohol by som robiť ani to, čo teraz. Môj problém by to nevyriešilo.“

Čo vám hrozí, ak nepôjdete na operáciu?

„Už nemám taký aktívny športový život, nemalo by sa to zhoršovať, dávam si pozor. Keď cítim, že by ma mohlo seknúť, dám si voľno, nejaký strečing a kompenzačné cvičenia.“

Posledné roky ste žili v bolestiach…

„Posledné tri, dva z nich veľmi intenzívne. Naozaj som si vytrpel.“

Čo vás pri tom držalo? Iní športovci pri takýchto problémoch ukončili kariéru...

„Predstavte si, že niečo robíte od piatich rokov, robí vám to obrovskú radosť a veľmi vás to napĺňa. Ťahalo ma aj to, že výkonmi a hrou som na to mal, len zdravotne som nebol v poriadku. Stále som na to mal, za mladými som v ničom nezaostával a mohol som pomôcť tímu. To ma napĺňalo a posúvalo ďalej. Samozrejme, aj atmosféra okolo toho – ľudia, fanúšikovia, pocity, to sa nedá kúpiť. Navyše, začínal som v Slovane a povedal som si, že v ňom aj skončím.“