Niekedy sa pohybujem mestom aj s MHD. Mám rada cingajúce električky, pomalé trolejbusy a mám rada aj autobus číslo 29. V čase, keď sa presúvam ja, je život v ňom väčšinou dostatočne znesiteľným na to, aby som pokojne nastrčila obe uši a v pohode počúvala ľudí. Tak dobre, nemá sa to. Avšak... čo všetko sa nemá a keby sme to nerobili, niekedy možno ani neprežijeme.

Nuž a zachytila som „fundovanú“ debatu o  dievčine menom Vlasta, ktorá nie a nie sa vydať. A čo teraz tí rodičia? Čo majú rozprávať známym, priateľom, rodine... lebo viete ako to chodí: A moja, kedy sa budeš vydávať? Máš už niekoho? spýta sa každý dospelý človek každej známej mladej devy, súcej na vydaj.

Žena má byť doma

Pochopila som. Rodičia sú dôležití! To im je nepríjemné rozprávať o tom, ako Vlastička nikoho nemá a roky idú a biologické hodiny tikajú a svadby nikde!

Nemyslím si, že mladí ľudia majú ľahučké problémy. Myslím si však, že i keď sa mnohé veci zmenili, žena je v očiach spoločnosti stále tá, ktorú muž potrebuje mať doma. Pretože... kto by varil a pral a rodil a porodené potom vychovával... I keď je svet dynamický a moderný a elektronický... vlastnú ženu nenahradí nik.

Avšak, čo na to žena? Mladá, súca na vydaj?! Plná krásnych snov a predstáv o živote?  Spytuje sa jej niekto, ako si predstavuje roky, prežité v spoločnej domácnosti s partnerom? Milovaným, či nemilovaných? Povie jej niekto na rovinu, že čo to vlastne obnáša?  Tá úžasná dvojica, ten úžasný vzťah?

Verte mi, nepovie. Nepovie to ani vlastná mama. A viem si predstaviť jej prekvapenie, sklamanie, keď milý odrazu mení rétoriku, keď sa prestane ovládať, vypustí zo seba všetky svoje každodenné muchy, keď mu pri pohľade na partnerku už nevidí v očiach iskričky.... veď, dievča má už  doma.

Vlasta chce viac

Vlasta, o ktorej bola v autobuse reč, je podľa mňa možno sebavedomá mladá dáma, ktorá má o živote vlastnú predstavu. A starať sa o pohodlie iného človeka jej jednoducho do  životného scenára  nezapadá. Pretože študovala, snažila sa vzdelávať, chce v živote niečo dokázať... a ak má byť partner brzdou, ak má premeniť jej život na večné hádky kvôli tomu, že sa cíti rovnako dôležitá a rovnako schopná ... ja by som tiež zostala single.

Určite. No lebo veď sami povedzte.  Je v poriadku meniť svoje životné plány a predstavy tak, aby vyhovovali partnerovi?  Je v poriadku neustále sa prispôsobovať, neustále ustupovať a pre pokoj vo vzťahoch neceknúť, zahryznúť si do jazyka vždy, ak má človek iný názor, pohľad? A je korektné od partnera vyžadovať od dámy svojho srdca veci, ktoré by celkom normálne zvládol, avšak načo!? Veď má doma ženu!?

Nečudujem sa nikomu, kto sa rozhodne žiť sám. Svet je naozaj nádherné miesto kam sa narodiť, ak pravdaže nemáte po svojom boku niekoho, kto si je istý, že žena nemá nárok.

Nepoznám Vlastu z Devínskej, je mi však sympatická. Nezahrabe sa vo vzťahu, ktorý jej otrávi život, nechce sa v ňom tváriť a nebeží ku krajčírke po biele svadobné šaty len preto, že jej niekto povie: Buďme navždy spolu! 

Vlasta je podľa mňa človek, ktorý určite stretol mnohých  mužov, šepotali si tie krásne slovíčka, ktoré z hry vyšachujú rozum, avšak nachytať sa nedala. Nenatrafila totiž na toho pravého, toho, kto by ju miloval naozaj, kto by si ju vážil naozaj, a ktorý by nebol iba konzumentom jej servisu. Akéhokoľvek.

Vlasta je singel a mne sa to páči. Aspoň ju nikto nebude trápiť a podvádzať, aspoň si môže prezrieť celučký krásny svet.