|
V byte bordel, že človek nemá poriadne kde stúpiť. Dve kôpky na pranie, dve na žehlenie, medzi nimi bedmintonové rakety, topánky do vody a nafukovacia lopta. Nafúknutá. Lebo veď pred náhlym odchodom na dovolenku (nech žije ultra last minute!) sa s ňou treba ešte v malom panelákovom byte pohrať. Asi v zmysle hesla - luster má už dvadsať rokov, najvyšší čas ho vymeniť.
V hale sa najskôr potknem o kufor a vzápätí o psa. Odovzdane pri ňom leží a smutným pohľadom dáva okoliu najavo, že ho ten kufor ani trochu neteší. Už tuší, že sa niečo chystá. „Neboj sa, my ideme na polpenziu, ale ty budeš mať u babky all inclusive,“ chlácholí ho mladšia dcéra. Nuž, áno, po prázdninách u babky sa aj pes vždy vráti domov ako guľa.
Zúrivo hľadám plavky, ktoré vždy na konci leta odložím do šatníkovej skrine kamsi dozadu naspodok, aby sa zbytočne nemotali medzi rolákmi a neprehlbovali tak zimnú „depku“. Šmátram vzadu aj naspodku, plavky nikde. Zato som objavila dva zabudnuté vianočné darčeky. „Skvelé! Ešte ani leto nezačalo a ty už máš kúpené prvé darčeky. Ty sa máš!“ povzbudí ma kamarátka. Hm, to nie je zlý nápad... Lenže deti ma „vymákli“, takže ony majú Vianoce a ja ďalej hľadám plavky.
Zoznam toho, čo všetko treba ešte urobiť, vybaviť, obtelefonovať je čoraz dlhší. Najvyšší čas dať si pauzu. Zavriem oči, vytesňujem chaos okolo seba, vdychujem vôňu kávy. Prisadne si ku mne staršia dcéra. S podobne smutným pohľadom ako má pes. Len toť nedávno som ju prvýkrát viedla do školy a dnes v nej bola posledný raz. Ešte si pamätám atmosféru toho septembrového dňa, očakávanie a hrdosť v jej očiach, sponku vo vlasoch a šaty, ktoré mala na sebe a ktoré už dávno nosí iné malé dievčatko. Teraz tu vedľa mňa sedí budúca stredoškoláčka, „skorožena“.
„So všetkými som sa rozlúčila. A dúfam, že sa ešte stretneme. A zostaneme kamoši. Veď aj na fejsbúku a na viberi budeme kecať...“ hovorí viac-menej pre seba. Cesty starých spolužiakov sa rozchádzajú. Zostanú spomienky na všetko, čo spolu prežili. A radosť z nových stretnutí niekde v budúcnosti. Pred každým z nich je však teraz cesta, na ktorú musí vykročiť sám.
„Neboj sa, skutočné kamarátstva len tak nezaniknú,“ snažím sa ju povzbudiť. A rovnako aj seba, keď čítam na fejsbúku všetky zhrozené komentáre k referendu v Británii. Napokon to ani s tým brexitom určite nebude také hrozné. Nuž, áno, už nepôjdeme spolu rovnakou cestou. To ale neznamená, že budúcnosť všetkým prinesie len katastrofické scenáre. Nenadarmo sa vraví, že všetko je tak, ako má byť...
(A platí to nielen v živote, ale aj v mojej skrini – napokon som tie plavky predsa len našla.)
Prečítajte si aj Ja už škrtám dni, a vy?
