Po narodení tretieho syna ste povedali, že je dobre, že nemáte dcéru, pretože je to mužský svet, kde to majú chlapci ľahšie ako dievčatá. Prečo má tak úspešná žena pocit, že funguje vo veľmi mužskom svete?

“Lebo je to tak. Väčšina mojich spolupracovníkov, obchodných partnerov, aj klientov sú muži.  A moja skúsenosť hovorí, že mužom sa v mužskom svete pohybuje ľahšie ako ženám. Muži sa inak správajú v čisto mužskej spoločnosti a inak, keď tam zacítia votrelca (smiech). Aspoň moja skúsenosť je taká.”

 

Keď hovoríte o mužskom svete, myslíte tým oblasť, kde sa pohybujete vy - divadlo a film?

„Nepohybujem sa len medzi umelcami – som producentka a teda sa denne stretávam s vysielateľmi, obchodníkmi, so zástupcami médií, distribučných spoločností, s právnikmi, ekonómami, politikmi...  Absolútna väčšina mojich partnerov sú muži. Ten náš divadelno – filmový svet je ešte ako tak vybalansovaný, hoci práve nedávno som si uvedomila, že pri obsadzovaní filmov mám na castingu stále samých chlapov. Píše sa strašne málo ženských postáv, a to nielen vo filme, ale aj v divadle. Asi je to aj tým, že väčšina scenáristov sú ešte stále muži, ktorí píšu príbehy o sebe, svojich múzach a matkách.  Akoby ženy medzi 35 a 60 ani neexistovali. A pritom mám pocit, že je to najkrajšie a najbohatšie obdobie v živote ženy. Ja sa teda intenzívne snažím prepasírovať do mojich projektov aj ženy a celkom cielene scenáristom hovorím, aby niektoré postavy zmenili z mužských na ženské.”

Producentka filmu Čiara Wanda Adamík Hrycová s cenou za najlepší film roku 2017 počas odovzdávania cien Slnko v sieti. Foto TASR - Michal Svítok

Chýbajú len scénaristky? Koľko máme producentiek ako vy?

“Producentiek je celkom dosť, na Slovensku mám priam pocit, že sme s mužmi počtom vyrovnané. Máme však málo režisériek, takmer žiadne scenáristky, ale pomerne slušnú úrodu kameramaniek, ktoré vyrástli, čo je super.

 

Máte troch synov, manžela, popritom neustále nové projekty a funkcie. Ako si užívate štyridsiatku?

“Ja som sa nikdy necítila lepšie. Už som dosť veľká na to, aby som si uvedomovala, v čom som dobrá a zároveň sa netrápila nad tým, že nie som dokonalá.  Viem bez výčitiek povedať „nie“ a intenzívne si užívam, že už nemusím nikomu nič dokazovať. Tým, že som svoju kariéru naštartovala vo významnej pozícii veľmi skoro, musela som stále celému svetu dokazovať, že na to mám. To už nemusím a je to nesmierne oslobodzujúce.  A to ani nehovorím o svojich deťoch – tie pre mňa predstavujú úplne iný svet, novú dimenziu, ďalší vesmír... Som nesmierne šťastná, že mi boli dopriate.”

 

Ste novou prezidentkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA) a začiatkom apríla budete prvý raz v tejto funkcii odovzdávať filmové ceny Slnko v sieti. Ako hodnotíte nominované filmy?

“Tento rok má väčšina nominovaných filmov spoločného menovateľa  - takmer všetky nejakým spôsobom reflektujú našu minulosť. Zdá sa, že sme sa dostali do fázy, keď máme potrebu bilancovať a zaujať stanovisko k tomu, čo sa v tejto krajine v minulosti dialo - vojnové či medzivojnové roky, stalinizmus 50. rokov, rok 1968 a následná normalizácia..., o tom všetkom hovoria hrané filmy Palach, Toman, Tlmočník, ale aj dokumentárny Válek. Myslím si, že naša krajina trpí tým, že nie sme vysporiadaní so svojou minulosťou a nikdy sme k nej nezaujali jasné stanovisko.  Akoby sme sa báli pomenovať veci pravým menom a  preto sa teším, že sa to môže zmeniť aj vďaka filmárom.”

Ten trend začal už film Únos, ktorý stál na začiatku zrušenia Mečiarových amnestií v prípade únosu prezidentovho syn. Ako veľmi by malo umenie zasahovať do vecí verejných?

“Myslím si, že poslaním umenia je reflekovať javy v spoločnosti, reagovať na veci verejné a nastavovať spoločnosti zrkadlo.  Vnímam umenie ako veľmi silný nástroj schopný robiť osvetu, rozšíriť obzory, otvárať témy a možno aj meniť verejnú mienku. Umelci sú citlivejší ako väčšina populácie, majú talent a schopnosti vyjadriť sa, vyvolať v ľuďoch emócie a otázky.”

 

Takže herci a herečky, ktorí vystúpili a podporili protesty Za slušné Slovensko vás nerušili?

“Naopak, som na nich hrozne pyšná.  Sú to múdri a nezávislí ľudia, ktorí sa neboja nahlas vyjadriť svoj názor a stáť si za ním. Žiaľ na Slovensku je to stále niečo výnimočné. Ľudia sa tu boja hovoriť nahlas čo si myslia, mnohí pracujú v štátnych alebo verejných službách, sú priamo napojení a životne závislí na priazni svojich šéfov, ktorí tam nie sú vďaka svojej kompetentnosti, ale preto, že sú v nejakej strane alebo majú vplyvného strýka. Jednoduchý človek sa bojí o svoje istoty a tak je radšej ticho. Herci a herečky sú slobodní a majú hlas, ktorý je počuť. Som rada, že ho používajú.”

 

Na kabáte máte emblém Zuzany Čaputovej. Je to vaša kandidátka na prezidentku?

“Jasné, a nevolím ju preto, že je žena.  Volím ju, lebo je to jediný slušný, férový, pravdivý a uveriteľný kandidát a konečne po dlhej dobe nemám pocit, že volím menšie zlo. Myslím si, že Zuzana bude dobrá prezidentka.”

 

Vy budete v trende filmov, ktoré môžu zmeniť politiku, pokračovať filmom Gorila o korupcii v tomto štáte. V akom štádiu je?

“Písať Gorilu sme začali v roku 2017.  Inšpirovali sme sa údajným spisom tajnej služby, ktorý hovorí o bezprecedentnej korupcii v našom štáte a úplne cielene sme to žánrovo zacielili na politický thriller. Keď sme začali tvoriť, nechceli sme sa úplne pridržiavať reality, lebo realita je síce hrôzostrašná, ale pre účel filmu sme museli dej predsalen trošku zdramatizovať.  Všemožne sme sa snažili, aby to nebola americká kovbojka a vtom zrazu prišiel február 2018 a my sme sa dozvedeli, že sme sa zaradili ku krajinám tretieho sveta, kde sa vraždia novinári... Zrazu sme zistili, že to, čo sme si v rámci literárnej licencie nechceli ani len predstaviť, stalo sa realitou... Celý náš kreatívny tím to úplne paralyzovalo.  Mysleli sme si, že žijeme vo vyspelej demokracii, že tu fungujú isté pravidlá, sú stanovené hranice, mantinely, ktoré nik neprekročí. Keď sme však pochopili ako sme sa šeredne mýlili, neboli sme schopní pokračovať v našej práci ďalej. Pol roka sme stáli, nestretli sa nad scenárom ani raz, nenapísali ani čiarku. A po pol roku sme si na jednom stretnutí povedali, že je našou povinnosťou pokračovať.  Že ak existuje čo i len malinká šanca, že niekomu otvoríme oči, ak čo i len jeden človek precitne a pochopí, že táto krajina nevyhnutne potrebuje zmenu, naša robota stojí to za to.

Momentálne sa veľmi teším, že som bola vybraná s týmto projektom na EAVE European Producer Workshop, kde veľmi prísnou selekciou prejde len 20 projektov z celého sveta. Tam nad scenárom pracujeme spoločne s ostatnými kolegami z celého sveta za intenzívnej podpory tímu medzinárodných expertov.”

 

Bude vo filme spomenutá aj vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej?

“Je veľmi náročné rekonštruovať príbeh, ktorý navyše stále nepoznáme celý. Zároveň by sme sa radi vyhli tomu, aby nás niekto obvinil z hyenizmu – nechceme na tejto strašnej tragédii parazitovať.  Rozhodli sme sa preto robiť fiktívny príbeh, inšpirovaný reálnymi udalosťami.”

Wanda Adamík Hrycová a jej tím, ktorý stál za víťazným filmom ČIara.  Foto - facebook 

Minulý rok ste za film Čiara získali šesť filmových ocenení Slnko v sieti, vrátane ceny za najlepší film. Ako vás Čiara posunula?

“Veľmi. Bol to tak úspešný film, že mám neskromný pocit, že to posunulo aj vnímanie slovenského filmu v očiach bežných ľudí.  Prispeli sme k tomu, že slovenský film už nie je pre bežného diváka strašiak. Avšak nielen Čiara, ale aj Únos, Všetko alebo nič a napokon aj Cuky Luky, hoci je to iný žáner, patrili k najnavštevovanejším slovenských filmom a dokázali konkurovať Hollywoodu.”

 

Vráťme sa ešte k vašim trom synom. Ako ich budete vychovávať v mužskom svete?

“Majú silnú maminku, takže majú dobrý ženský vzor (smiech).  Našich synov s manželom vychovávame prísne, ale láskavo. Chceme, aby v nás mali chlapci oporu, aby vedeli, že za nimi stále stojíme.  Máme však zároveň jasne stanovené pravidlá, ktoré chlapci musia dodržiavať a odmeny dostávajú podľa zásluh. Môj muž nie je úplne technický typ, ale urobí všetko, čím ho poverím. O deti sa vie postarať perfektne,  navarí, aj uprace keď treba (aj keď vďaka bohu za pani na upratovanie ☺), len s pračkou sa veľmi nekamaráti, u nás periem výhradne ja. Keď som bola malá, u nás doma sa nesmelo vysávať, keď bol môj otec doma. Bol alergický na zvuk vysávača.  Chvalabohu sme o jednu generáciu ďalej a ja plánujem čochvíľa ten vysávač odovzdať chlapcom a zapojiť ich do domácich prác intenzívnejšie. Zatiaľ si po dojedení akurát tak odložia riad a pred spaním upracú izbu. Odmalička ich treba učiť, že ženy nie sú otrokyne (smiech)."