Naháňala som ho nie dni, lež týždne. Zastihnúť ho na pevnej linke jeho povestného jednoizbáku v Ružinove, sa zdalo byť nemožné, keď som chcela byť slušná a nevolať ráno príliš skoro a večer neskoro. Stále niekde lietal. Medzi „svojimi" bezdomovcami či svojimi „Salíkmi". No raz to konečne zdvihol.

Pamätám si to presne, bola Škaredá streda. Mala som miernu depku, na sebe roztrhaný sveter (žiadna redaktorečka ako vám ich prezentuje Hollywood) a očami som posúvala ručičku hodín na pol piatu, aby som mohla z redakcie vypadnúť. Uzávierka už klopala na dvere, ten rozhovor som potrebovala čo najskôr. A on povedal: „Veď, príďte hneď."

 

Foto - TASR

A tak som šla. Keď mi Anton Srholec otvoril dvere svojho bytu - lebo on si tam bežne pozýval známych aj celkom cudzích - a zbadala som jeho typický úsmev, zabudla som na depku aj roztrhaný sveter. Sedeli sme pri stole v malej kuchyni, nalial mi čaj a keďže sme robili veľkonočný rozhovor pre mesačník Dieťa, rozprávali sme sa najmä o jeho rodičoch a detstve, o dnešných rodičoch a dnešných deťoch, ale aj o Bohu a cirkvi, lebo veď všetko so všetkým súvisí.

Potom sme na počítači v spálni hľadali vhodné fotky. Trvalo to dlho. Pretože na každej fotke boli okrem neho aj iní ľudia - bezdomovci, sestry Saleziánky, priatelia aj známi. A on mi o nich vždy čo-to povedal. Žiadne veľké klebety. Príbeh ich života v dvoch vetách, ktoré zneli láskavo, aj keď nemuseli... 

 

Foto - TASR

 

Keď sme sa lúčili, bola už tma. „Počkajte, čo by som vám ešte dal," zastavil ma už takmer pri dverách. Netušil, že za tie dve hodiny mi toho dal viac, než mnohí za celý život. Otvoril skriňu a vybral z nej čokoládu. Obal už mala porušený a kúsok z nej chýbal. Rukami prešiel po obale, lepšie ho zatvoril a keď mi ju podával, s úsmevom povedal: „Už som z nej trochu ochutnal. Ale to nevadí. Aspoň viem, že je dobrá." 

Zasmiala som sa. Pripomenul mi malého chlapca, ktorý vám daruje niečo zo svojich najväčších pokladov. 

 

S Ivetou Radičovou. Foto - TASR

 

Povedzte, kto vám kedy daroval čokoládu, z ktorej už ochutnal? Nikto! Všetkým by nám to pripadalo nevhodné. Stačí, že niekomu darujeme čokoládu, ktorá sa nám v taške zlomila na dve časti a už sa ospravedlňujeme aj najlepšej priateľke, že „Prepáč, ale nejako sa mi to..." Dostala som množstvo čokolád. Drahé, v krásnych obaloch, privezené z ďalekej cudziny, aj robené doma, ručne zdobené, s najchutnejšími ingredienciami, ale aj zdravé horké so vzácnymi bylinami, lebo to sa teraz nosí... Len jediný muž na svete mi daroval čokoládu, z ktorej predtým odjedol. Bez hanby. Len tak. Z lásky k človeku, s ktorým na chvíľu pokecal...

Nikdy viac sme sa už spolu nebavili. Hoci zo dvakrát sme sa ešte stretli na koncerte Alenky Čermákovej. Miloval jej šansóny a keď spustila „tak chutí láska v pokročilom veku..." oči mu svietili radosťou a tíško si pospevoval spolu s ňou. 

 

 

Keď som sa dozvedela, že je chorý, venovala som mu pár tichých modlitieb. Dnes viem, že do jeho kuchyne už nezavítam. No čokoláda, ktorú sme spolu jedli - najskôr on a potom ja - je tou najkrajšou spomienkou na človeka, ktorý žil pre iných a zároveň pre to, v čo veril rozumom aj srdcom. Na človeka, ktorého nezlomili ani jáchymovské bane, ani zloba cirkevných hodnostárov, ktorí ho odstrčili na okraj (hoc v skutočnosti sa im to nikdy nepodarilo), lebo im prekážali jeho názory. Názory, že Boh miluje každého rovnako - aj slobodné matky aj deti počaté bez svadby v jednu vášnivú noc, aj tých, ktorí sa radi pozrú na dno pohárika a pre alkohol prišli o svoje domovy, dokonca ja tých, ktorí na cirkev pľuli a poukazovali na jej nešváry. On sám nikdy netúžil zapáčiť sa všetkým. Len jednoducho žil tak, ako veril, že treba žiť. Česť jeho pamiatke!

 

 

Zo života Antona Srholca

• Narodil sa 12. 6. 1929 v Skalici.

• Študoval na saleziánskom gymnáziu a keď sa v roku 1951 pokúsil ilegálne odísť študovať teológiu v Taliansku, zatkli ho a odsúdili na 12 rokov väzenia v jáchymovských uránových baniach.

• Po amnestii v roku 1960 pracoval ako robotník v Skalici a v Ostrave, pričom neustále tajne študoval teológiu.

• V roku 1970 ho pápež Pavol VI. vysvätil v Ríme za kňaza.

• Vrátil sa domov a pracoval v Blumentáli v Bratislave vo funkcii kostolníka, neskôr ho preložili do Perneku, Veľkého Zálužia, Záhorskej Vsi.

• Žil v Bratislave, založil resocializačné centrum pre bezdomovcov, bol predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska.

• Jediný boj, ktorý v živote skutočne prehral, bol ten s rakovinou – skonal 7. 1. 2016