Možno ste zachytili verejnú zbierku jednej slovenskej nadácie, prostredníctvom ktorej môžete prispieť na obed deťom a ich matkám (prevažne) samoživiteľkám, ktoré prišli v dôsledku pandémie o prácu. Na prvý pohľad úctyhodná iniciatíva a pekné gesto. V praktickej rovine to niekoľkým desiatkam detí a ich rodičov skutočne pomôže.

Prizrime sa však na celú situáciu bližšie a začnime tým, že peniaze sa zbierajú pre niekoľko desiatok detí. Školy sú s občasnými prestávkami zavreté už takmer rok a Slovensko patrí medzi krajiny Európskej únie s najdlhšie zatvorenými školami. Aj školské kuchyne už takmer rok varia len vtedy, ak sa tak zriaďovateľ rozhodne a dokáže zabezpečiť zvýšené hygienické štandardy. Informácie o tom, ktoré školy varia a či sa strava zabezpečuje tam, kde je to najviac potrebné, sa zrejme nikto neusiluje ani zisťovať.

Koľko detí môže byť dnes hladných?

Podľa odhadov bolo v roku 2018 v materských a základných školách takmer 110 000 detí, ktoré by kvôli ekonomickým a sociálnym podmienkam potrebovali, aby pre ne škola zabezpečila bezplatnú stravu. Vtedy dokázal štát kvôli zle nastaveným kritériám stanovujúcim nárok na bezplatný obed zabezpečiť stravu menej ako polovici z nich. V roku 2019 sa zaviedli plošné dotácie a bezplatné obedy mali dostávať všetky deti v materských školách a na prvom stupni, no kvôli nezvládnutej  implementácii nebolo možné pokryť potrebné náklady a rodičia museli aj tak priplácať. V roku 2020 sa napokon nová vláda cynicky rozhodla, že jedným z prvých návrhov v zhoršujúcej sa ekonomickej situácii bude nárok na bezplatné obedy pre všetky deti zase zrušiť.

Počet detí ohrozených chudobou môže v dôsledku protipandemických opatrení narastať. Len v januári tohto roka sa prihlásilo na úrad práce 18 638 ľudí, z toho asi polovica žien. Aj keď sa Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v každomesačných PR správach teší zo stabilného trhu práce a priamo v titulkoch ohlasuje počty ľudí, ktorí si našli zamestnanie (v januári to bolo asi 12 000 ľudí), nezamestnanosť od začiatku pandémie síce v porovnaní s niektorými inými krajinami pomaly, ale konštantne stúpa. Len za január sme podľa uvedených čísel v smutnom pluse približne 6 000 ľudí.

Máme tu teda pravdepodobne desiatky tisícov hladných detí, ich zúfalých rodičov, zopár zbierok pre jednotlivcov a štát, ktorý rezignoval na to, aby sa čo i len zaujímal o to, či deti hladujú, o systematických riešeniach nehovoriac. Viacero elegantných a relatívne jednoduchých riešení pritom existuje. V niektorých krajinách sa poskytujú deťom počas uzatvorenia školských kuchýň stravné poukážky, aby o svoj nárok na bezplatnú stravu neprišli, inde jednoducho navýšili sociálne dávky či rodičovské príspevky alebo stravu zo školských kuchýň koordinovane rozvážajú.

Hladné deti a rodová rovnosť

Hlad detí musia, samozrejme, riešiť najmä ženy. Už pred pandémiou patrili jednorodičovské rodiny, na ktorých čele stoja v 90 percentách ženy, k skupinám najohrozenejším chudobou. Pandémia najviac zasiahla tzv. feminizované sektory a kvôli zatvoreným školám muselo mnoho žien zostať na ošetrovnom, v dôsledku čoho sa ekonomická situácia mnohých z nich ešte viac zhoršuje. A potom je tu množstvo ďalších žien, ktoré platenú prácu neprerušili a pridali k nej a bežnej starostlivosti o domácnosť novú rolu doučovateliek a už jednoducho nevládzu. Obyčajný školský obed by pre ne mohol znamenať veľkú pomoc.

Dlhodobý nezáujem o blahobyt detí a o zabezpečenie základných podmienok na to, aby mohli dôstojne žiť, poukazuje v súvislosti s rodovo spravodlivou spoločnosťou na ešte jeden vážny problém. Ignorujeme existenčné problémy obrovského počtu detí a ich rodičov a prispievame tak k zneviditeľňovaniu a aj určitej normalizácii spoločenskej nerovnosti.

Neriešime vážne štruktúrne podmienky, v dôsledku ktorých sa ľudia dostanú do existenčných problémov, ako napríklad nedostatočnú podporu ľudí starajúcich sa o deti, slabú právnu ochranu žien či mzdy na hranici prežitia. Celý problém namiesto toho presunieme na charitatívne zbierky či občiansku spoločnosť, tvárime sa, že stačí kde-tu pomôcť alebo, čo je ešte horšie, že sa s problémom aj tak nedá nič iné robiť; vždy budú medzi nami jednoducho aj menej šťastní ľudia. Práve tolerancia nerovnosti a nezáujem o ľudí v menej privilegovaných pozíciách je pritom jedným z dôležitých predpokladov existencie rodovej nerovnosti. Pokiaľ sa nerovnosť akceptuje ako prirodzený stav, bude vždy otázkou len to, kto sa do znevýhodnenej situácie dostane. Či to budú, ako v tomto prípade, deti z nízkopríjmových rodín alebo Rómky a Rómovia, ľudia so zdravotným znevýhodnením či ženy.

Problém nie je v tom, že si navzájom pomáhame. Ale že nekričíme na poplach, keď na to, aby mohli ľudia žiť – aby sa mohli deti vôbec najesť – musíme organizovať všelijaké internetové zbierky, ktoré nepokryjú ani zlomok percenta všetkých, ktorí to potrebujú.

Feministické aktivistky aj teoretičky dlhodobo hovoria, že potrebujeme zásadne zmeniť spôsob, akým sa pozeráme na spoločnosť alebo že dokonca potrebujeme feministickú revolúciu (pekné zhrnutie vyšlo nedávno v českom médiu Alarm). Namiesto zisku, HDP a všelijakých iných ekonomických ukazovateľov by sme sa mali lepšie prizrieť tomu, aký obrovský význam má pre naše životy starostlivosť. To, že v ekonomickom videní nič neprodukuje, neznamená, že môže zostať na okraji nášho záujmu a že neprispieva dokonca aj k ekonomickému chodu spoločnosti.  Vďaka vzájomnej starostlivosti môžeme žiť a môžeme sa mať dobre. Zabezpečiť dosť jedla pre všetky a všetkých by mohol byť celkom dobrý začiatok takejto revolúcie.

(Autorka je z feministickej organizácie ASPEKT)